Reč Ľ. Štúra na uhorskom sneme
6. marca 1848
a najmä o to prosím stavy a rady, aby sa vec táto, t. j. vyslobodenie ľudu spopod urbárskych pomerov, čím najskôr, čím najchytrejie rozhodla, bo aj na nás pozerá prísna tvár času a nás napomína. Už predošlou príležitosťou, držiac o tejto veci reč, som povedal a predniesol, kde tieto pomery úbohý ľud náš poplatný v krajine našej doviedli - toto viac opakovať nechcem, len to v krátkosti poznamenávam, že kroz tieto pomery sa dostal náš ľud do duchovne a hmotne biedneho a nešťastného stavu. Ja som všetko, čo ľud pod menom urbára robí a dáva, vypočítal, a keď k začudovaniu môjmu som spoznal, že to 21 000 000 zl. str. obnáša, keď daň vojenská s domácou len voľakoľko miliónov zl. str. robí. Netlačí teda ľud ani daň domáca ani vojenská, ale ho tlačí urbár, ten najväčšmi potlačuje! Ďalej ešte aj o to prosím stavy a rady, aby sa k uskutočneniu odkúpenia ľudu také prostriedky dali, ktoré večité odkúpenie čím najväčšmi poľahčujú. Toto požaduje ozajstné veci uskutočnenie a spravodlivosť. Ľud poplatný vo vlasti našej, najmä na horných stranách Uhorska, po vlaňajšej hladomre v toľkej dosiaľ panujúcej biede, chudobe a rozličných chorobách stoná, že on veru nemá prostriedkov sa odkúpiť, a keď by sa len jemu samému zverilo večité odkúpenie, to by toľko bolo, ako by sa celkom od neho odtajilo. Kdeže má vziat ľud poplatný toľké peniaze, čo sú mu k odkúpeniu potrebné? Sama spravodlivosť to žiada, aby sa ľudu sprostredkovaním krajiny najprimeranejší spôsob k odkúpeniu podal, bo či najmä v ostatných stoletiach neznášal ľud skoro všetky krajinské ťarchy? Žiada ďalej i to sama spravodlivosť, aby sa už raz do vládania tých sedení dostal, ktoré už sto a tisíc ráz obrábal, pozasieval, za ktoré toľko robotoval a všelijaké dane splácal. Do povahy vezmúc veľké chudobného ľudu zásluhy tak za dobro krajiny ako aj jednotlivých zemských pánov, do povahy vezmúc ľudu tohoto biedu, aj tou nádejou sa kojím, že sa nájdu takí šľachetní ľudomilovia, ktorí s poddanými svojimi milostive naložia a s nimi sa lacno zjednajú. Veď teraz sa dosť peňazí môže dostať na 6 od sta a s týmito úrokami sa teraz môže celá istina za dakoľko rokov vyplatiť a ľud poplatný tieto úroky spláca a spláca od sto a sto rokov! Ale keď urbár prestane, vtedy za to mám, že aj panské stolice prestať musia, bo v jednom ohľade by bol poddaný už slobodný a v druhom by ešte pod panskou pravomocnosťou stál, čo by na svojom mieste nebolo a jedno druhému sa priečilo. Ani prisluhovanie spravodlivosti sa jednotlivých osôb netýka, ale len celej krajiny. Na toto pozornosť stavov a radov obrátiac, sa osmeľujem ešte raz stavy a rady tejto veci čím najskoršie rozhodnutie s celou vrúcnosťou porúčať.
(Slov. nár, noviny, č. 269, 14. marca 1848.)
