| hlavná stránka | uhorský snem |
Počiatočné formy snemu v Uhorsku sa začali utvárať koncom 13. storočia, hoci v tomto období snem ešte nemal pevné postavenie. Táto situácia sa nezlepšila ani v nasledujúcom 14. storočí, pretože strediskom zákonodarnej moci za vlády Anjuovcov bola kráľovská rada. V tomto období nedochádzalo k pravidelnému zvolávaniu snemov, lebo panovník nepotreboval pomoc strednej šľachty. Postavenie snemu sa upevnilo až ďalšom období, za stavovskej monarchie.
Právomoc snemu sa upevnila koncom 14. storočia a v 15. storočí sa postupne vytvorila aj snemová organizácia. Snem tvorili dve tabule (komory): horná a dolná. V hornej tabuli rokovala vysoká šľachta a úradníci kráľovskej kancelárie. V dolnej tabuli sa schádzali zástupcovia strednej šľachty a postupne od roku 1441 aj zástupcovia slobodných kráľovských miest, ale zatiaľ bez rozhodujúceho hlasu. Tabule rokovali samostatne a hlasy členov sa nesčítavali, ale "vážili", t.j. hlas vyššieho šľachtica mal väčšiu váhu ako hlas stredného šľachtica. Hornej tabuli predsedal palatín (zástupca kráľa), dolnej tabuli predsedal štátny hodnostár - personál. Rokovacím jazykom bola latinčina. V tomto čase ešte právomoc snemu nebola upravená zákonom, ale určovala sa podľa momentálnych mocenských pomerov.
Stavovský snem ako zákonodarný orgán bol podriadený panovníkovi, ktorý ho aj zvolával. Do začiatku 17. storočia pozýval šľachticov, cirkevných hodnostárov a zástupcov miest podľa vlastného výberu, neskôr sa už ustálil menný zoznam členov snemu a jeho zloženie. V hornej tabuli mali hlasovacie právo baróni, magnáti, župani a biskupi so sídelnou kapitulou a jurisdikciou. Dolnú tabuľu tvorila nižšia cirkevná hierarchia, prepošti, opáti, zástupcovia slobodných kráľovských miest, najvyšší sudcovia a zástupcovia komitátnej šľachty. Od roku 1655 sa ustanovilo, že snemy sa budú zvolávať každý tretí rok. Bratislava zostala sídlom snemu až do roku 1848.
Rokovania uhorského snemu prebiehali nasledovne: zasadanie snemu otvoril zvyčajne palatín, ktorý predložil poslancom kráľovské návrhy zákonov. Tieto návrhy sa prerokúvali v obidvoch tabuliach priebežne, ale každá rokovala samostatne. Potom dolná tabuľa oznámila svoje stanovisko hornej tabuli vo forme posolstva, na ktoré horná tabuľa odpovedala. V prípade, že sa nedohodli, sa vec riešila na spoločnom zasadnutí oboch tabúľ. Potom spoločné stanovisko predložili panovníkovi. Panovník odpovedal rozhodnutím, ktorým mohol návrh prijať, pozmeniť, doplniť alebo odmietnuť, alebo nariadiť opätovné prerokovanie. Panovník mal teda vždy rozhodujúce slovo. Odsúhlasené návrhy sa spisovali vo forme dekrétu.
Koncom 18. storočia sa zaužívalo pravidlo, že návrhy zákonov a sťažností stavov sa prerokúvali najprv na čiastkovom zasadnutí, na tzv. okolici. Boli to zasadnutia župných, cirkevných a mestských poslancov bez prítomnosti kráľovských úradníkov a predsedníctva snemu. Rozhodnutia okolice sa potom predkladali snemu na ďalšie prerokovanie. Hlasy sa aj v tomto období "vážili", nie počítali. Z rokovania dolnej tabule sa robili snemové denníky (zápisnice) už v 17. storočí, v hornej tabuli až od roku 1839. Zápisnice sa viedli a zákony vydávali do roku 1790 len v latinčine, neskôr aj v maďarčine a od roku 1832 už len v maďarčine.
Posledný stavovský snem, ktorý zasadal v Bratislave, sa konal od novembra 1847 do marca 1848. Správy o revolúcii v Paríži a následne v Budapešti (15. marca 1848) spôsobili, že aj rokovanie snemu malo revolučný charakter. Prijali sa nové zákony, známe ako Bratislavská marcová ústava, ktoré panovník najskôr odmietol, ale neskôr pod tlakom spoločensko-politických udalostí ich v apríli 1848 potvrdil. Stavovský snem skončil rokovanie v Bratislave a bolo novozvolené Národné zhromaždenie, ktoré zasadalo už v Budapešti.