| hlavná stránka | revolučné obdobie |
Revolučné vrenie v Európe v 19. storočí neobišlo ani habsburskú monarchiu. 13. marca 1848 vypukla revolúcia vo Viedni a 15. marca v Pešti. Nepokoje prinútili dvor k likvidácii absolutizmu a k rozšíreniu občianskych práv a slobôd. Formovali sa predpoklady pre vznik konštitučnej monarchie.
Štúr, Hurban a Hodža nové pomery privítali s nádejou v slobodnejší a dôstojnejší občiansky život. Štúrove názory o marcových politických zmenách najvýstižnejšie charakterizuje jeho úvodník Nový vek, ktorý vyšiel 31. marca 1848 v 274. čísle Slovenských národných novín.
V čase, keď sa aj ostatné nemaďarské národy v monarchii hlásili k duchu doby a požadovali svoje národné práva, vystúpili i Slováci so svojim programom, ktorý sformulovali do 14. bodov v Žiadostiach slovenského národa. Vzišli ako kompromisné riešenie po predchádzajúcich tzv. Liptovských žiadostiach (28. marca 1848) a Žiadostiach slovenského národa v stolici nitrianskej (28. apríla). Žiadosti slovenského národa boli 10. mája 1848 skoncipované v Liptovskom Mikuláši na fare u M. M. Hodžu a 11. mája verejne prednesené na zhromaždení v kúpeľoch Ondrašová (dnes súčasť Liptovského Mikuláša) za minimálnej účasti obyvateľov. Žiadosti okrem občianskych práv deklarovali Slovákov ako samobytný národ a v tomto zmysle požadovali právo na vlastný národný snem, slovenskú zástavu, národné školy a právo používať slovenský jazyk v úradnom styku. Uhorská vláda, ktorú viedol gróf Lajos Batthányi, však vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač skôr, ako mohli byť Žiadosti doručené kompetentným inštitúciám - do Viedne cisárovi, uhorskému snemu a vláde. Uhorská vláda mala už totiž v tom čase informácie o chystanom zjazde Slovanov, ktorého podnet vzišiel z aprílových rokovaní Ľ. Štúra a Chorváta I. Kukuljevića vo Viedni.
Slovanský zjazd sa konal v Prahe v dňoch 2. - 12. júna 1848 za účasti intelektuálnej elity slovanských národov prevažne z habsburskej monarchie. Jeho cieľom bolo reagovať na novovzniknuté pomery v krajine a nájsť spoločný postup Slovanov pri presadzovaní národných požiadaviek. Predsedom Slovanského zjazdu sa stal František Palacký. Keďže účastníkov zjazdu bolo viac ako 300, vytvorili sa tri sekcie - najpočetnejšiu česko-slovenskú viedol P. J. Šafárik, ďalšou bola poľsko-ukrajinská a juhoslovanská. Na poradách sa Štúrove názory na budúci osud monarchie dostali do protirečenia s Palackého austroslavickou orientáciou. Napokon Štúr v záujme dosiahnutia jednotného stanoviska v istom zmysle svoje pôvodné zámery modifikoval. Účastníci zjazdu prijali dokument Manifest k európskym národom, v ktorom odsúdili potláčanie národov.
Slovanský zjazd bol predčasne ukončený kvôli vypuknutiu pražského povstania. Povstalecké boje na barikádach, ktorých sa zúčastnili aj Štúr, Hurban a Hodža, sa skončili porážkou. Za týchto okolností sa Štúr s Hurbanom rozhodli Prahu opustiť. Prinútil ich k tomu i novovydaný zatykač pre účasť na pražských barikádových bojoch.
Štúr po odchode z Prahy v lete 1848 pôsobil v Záhrebe ako redaktor chorvátskych novín Slavenski Jug. Zároveň spolupracoval na organizácii vojenských príprav a získaní vojenskej pomoci proti uhorskej vláde, keďže všetky dovtedajšie pokusy o spravodlivejšie vyriešenie národných pomerov stroskotali.