< späť hlavná stránka | spomienky súčasníkov
 

Štúrove posledné dni

n umrel, podľa vlastného svojho názoru, ktorý dávno pred smrťou mi rozkladal, keď uvažoval o osobnosti Julia Ceasara a jeho smrti. Štúr umrel práve včas, keď veľké veci vykonal a k väčším sa chystal. "To je pekná smrť", hovoril, "keď hrdina padá v mladom veku, prv, než svet môže vidieť jeho mdlobu, aká konečne na každého prísť musí." Tu sme sa nezhodovali s Ľudovítom, ale bolo v tom tušenie jeho osudu tragického. Tušenie prorocké jeho skončenia je vyrazené i v tom epigrame na Modru:

"Bílá snad si byla, když Modrou teď se nazýváš,
černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš!"

Tento nápis patrí ešte do študentských dôb Ľudovítových, tak asi do roku 1835. Písali sme československy a vtedy ešte Modra nestála zhola v nijakom pomere ku Štúrovcom.

Mne tento nápis citovaný zavčasu prichodil podivným. Dôverného priateľa svojho, niečo skôr s Ľudovítom sa oboznámivšieho Juraja Bojislava Záborského, som sa ja už v roku 1836 spytoval, čo by to znamenalo v tom nápise: "černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš!" On nemohol mi to vysvetliť. Keď som sa zoznámil s Ľudovítom, prvé bolo, na čo som sa domáhal. Ľudovít sa usmial a riekol: "To mi len tak v zadumaní nad Modrou prišlo na um, nie žebych niečo určitého bol myslel." Ako bych som zabudol na prvú otázku túto, ešte roku 1848 spytoval som sa, čo s tým nápisom chcel. To však bolo i posledné spytovanie sa: lebo odpoveď Ľudovítova prešla mi kosti. Ja bál som sa odvtedy o jeho život. "Ale očuješ", vetil Ľudovít, "čo ti tak ten môj starý nápis vrčí v hlave? Už si sa ma niekoľko ráz na to dopytoval. Aby sa mi Modra ozaj raz nestala čiernou!"

Nechali sme tú nahodilú náhody myšlienkovej otázku, ale ja ten nápis v mysli i pamäti svojej nosil som dlhé roky. Až o sviatkoch vianočných r. 1855 doletel posol z Modry so zvesťou ako noc čiernou: Ľudovít 22. decembra nešťastne na poľovačke padnúc, vlastnou puškou, vystrelivšou, ranený na smrť leží. V denníku mojom oznamov cirkevných stojí zo dňa toho: "Do modlitby naší církevní zavřeme muže jednoho, jenž jest jměním obecním národa našeho a okrasou církve evanjelické, jemuž v těžké nemoci jeho přáti budeme Božího smilování a vysvobození z ruky smrti ukrutné, takto za Ľudovíta Štúra i za nás všech se modlíce." Modlitba bola s hlasitým plačom polohlasne za mnou odriekaná. Nemoc tá skončila sa smrťou oslávencovou dňa 12. januára 1856. Vyplnil 40 rokov, 2 mesiace a 14 dní pohnutého, činného, tvorivého života.

V najkrajšej sile muža mladého, ako sa mu to pozdávalo v dumaniach jeho o svete a živote značnejších ľudí, dokonal beh svoj v meste, ktoré si obrazotvornosť jeho dávno pred katastrofou touto označila za "čierne". Čiernymi boli tie dni jeho veľkých bolestí, od 22. decembra 1855 do 12. januára 1856, ktoré zniesol v následkoch celej rany strelnej, lebo ani vybrať ju nedôverovali si, ani k amputácii prikročiť sa neopovážili lekári. Čiernym rúchom priodela sa Modra v deň pohrebu Ľudovíta Štúra, a čiernym rúchom priodela sa milenka jeho, zádumčivé Slovensko, a zvesť o jeho smrti rozsmútila kruhy slovanské po šírej Slávii.

Ja, znajúc ho voskrz, znajúc jeho uboleného srdca hlboký cit, jeho duše žiale nad osudom národa slovenského, myslím, že keby i čierna hodina tá poludňajšia dňa 22. decembra nebola prišla v podobe nešťastnej poľovačky, jeho život zemský nebol by dlhý býval. Oň sa obávali všetci, ktorí znali ten Vezuv ohňov vnútorných. Pohromy národ náš zachvátivšie boli by nám umorili to srdce citlivé, ten organizmus jeho z najtenších nitiek zotkaný a nástojky od jednej točny ku druhej zmietaný. Jeho vyniesla až k extázi dobrá zvesť zo sveta slovanského, ale na druhej strane zronila ho v najhlbšiu priepasť žiaľu zradná, chabá duša, pobadaná v národe, alebo charakter neodhodlaný tých, čo povolaní sú slúžiť k dobrému národa!

Býval som svedkom nesmiernych týchto pohnutí duše tejto vznešenej. To, čo sme po jeho smrti prežili, i víťazstvá myšlienky našej a jej pokrok, i sklamané nádeje, i konečne surového násilenstva bezbožné údery a nevďakou splácané služby národa, toto všetko by ten éterický organizmus Ľudovítov nebol zniesol. Hodžovo srdce puklo žalosťou nad osudom národa. Ľudovítove ohne v hrudi plápolavé spálili by boli tento stroj jemný. Ale to sú ľudské myšlienky: inak Boh riadi národy, a čo nášmu národu v Ľudovítovi Štúrovi dal Boh, to berme s vďačnými chválami a o tom rozmýšľajme, aby sme sa vzdelali na tomto vzore kremobyčajnom!


HURBAN, J. M.: Ľudovít Štúr. Rozpomienky. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1959. 
 
< späť hlavná stránka | spomienky súčasníkov