< späť hlavná stránka | spomienky súčasníkov ďalej >
 

O Štúrovej hmotnej núdzi

oj o vlastný byt bol naskutku pálčivý, a predsa tak málo chcel o ňom vedieť národ. Národ si myslel, že Štúr musí pokladmi vládnuť, čo len národne zmýšľalo, všetko nároky robilo na neho, ale postarať sa o jeho bytie, to ešte nenapadlo národu, pravda, pravda, že národa ešte vtedy nebolo v zmysle Štúrovom. O tomto jeho boji o bytie málo mi treba písať, postačí podotknúť jednu epizódku z pera toho istého Vratislava, ktorého som mal príležitosť hore vyššie uviesť, a ktorú 14 mesiacov pozdejšie, 5. marca roku 1843 zaznačil nám v liste, písanom svojmu priateľovi Horislavovi. Píše o veci tejto - hodno poznamenať - už v slovenčine, doslovne takto:

"Asnad som Vám aj písal že sa Ľudevítovi na konci roka za jeho ustávanie dačím odmeniť, ale radšej zavďačiť chceme, aby sme aspoň uznalosť a vďačnosť proti nemu preukázali. Ja som teda urobil vyzvanie k údom a započal som peňažnú zbierku, za ktorú by sa boli mali klasické nejaké diela z najnovšej literatúry nemeckej a francúzskej, ako ku príkl. Heglove, Memoires de St. Hellen atď. a k tomu jestli by bolo vystalo obraz Napoleonov a W. Petrov v pekných rámoch kúpiť a jemu oddať pri príslušnej slávnosti. Bolo už asi 28 podpisov a peňaz zapísaných do 54 zl. str. Tak som ale nepozorným bol, že ma na "rozpravách" pri zbieraní našiel. To mu do očí padlo a dozvedal sa dovtedy od Kalinčiaka, až mu ten vyzradil. Na to ma on (Štúr) zavolal na prechádzku a zaďakoval sa za všetko, že si on to tak váži, ako by už bolo i vykonané bývalo, prijať ale že nemôže od nás ani najmenšie, lebo že by ho pri každom pohliadnutí na to srdce zabolelo. Ja som ho prehováral, ale sa prehovoriť nedal. Rozprával mi potom ďalej o svojom stave celkom dôverne takto asi: "Pekná vec je od Vás, že viete vďačnými byť k Vaším učiteľom, ale nie je to Vaša povinnosť sa učiteľom odmeňovať, ktorí okrem toho dosť máte svojej biedy a dosť máte starostí, aby ste svoje potreby vyplnili: naši starí, tí by sa mali o to postarať, čo Vy vykonať chcete. Oni chcejú, aspoň zdajú sa chcieť cieľ, o ktorom s takým zápalom hovoria, chcejú, aby národ náš šťastný bol, chcejú, aby sa mu pomohlo, ale prostriedkov k tomu cieľu nechcejú, lebo nikde nič a nikoho nenapomáhajú. Vedia dobre, čo je ústav náš pre Slovákov, ale o statočné vyživenie profesora a námestníka sa nestarajú. Predošlého roku som si z pedagógií nahospodáril 200 zlatých, a na tom som mal byť cez celý rok, ale mi našťastie poslal voľačo, ale málo, Kollár a Hurban. Predtým mi posielal pomoc i Šafárik s niektorými Čechmi, teraz som za to ale zaďakoval, aby som od Čechov závislým nemusel byť, aby si Česi žiadne právo na nás osobovať nemohli a aby sa to smutné, ale pravdivé neroznieslo i tam, že si Slováci jedného chatrného námestníka zaopatriť neznajú, zaďakoval som im a sľúbil, že im všetko aj s úrokmi navrátim, keď do lepšieho stavu prídem. Palkovič mi z úrokov takmer nič nedal, nič zo štyroch zväzkov Tatranky, okrem z prvého 20 zl. str. (pomyslite si, dodáva v zátvorke Vratislav). Pedagogie teraz nemám, noviny sú v neistote: predstavte si teda môj stav! Jestli mi noviny neprídu (t. j. nedostanem privilegium na ne), neviem, či budem môcť na rok sem prísť. V tomto stave sa len na múdre opatrovanie Božie spolieham.

O tomto som ja nevedel, hoci som si mohol domyslieť. Ja som teda zase len dôverne ponúkal peniaze, ktoré som mal na papieri, ako náhle ich zoberiem, ale on naskrze nechcel. Ak vraj budete chcieť svoju vďačnosť voči mne ukázať, budete mať neskôr - ale iným spôsobom príležitosť na to: teraz ale od Vás ani grajciara prijať nemôžem, lebo mi svedomie nedovolí. Bolo to pred troma dňami, keď som sa ja takto s ním dôverne rozprával a hneď v ten večer som si predsavzal písať Vám a Ferienčíkovi (farárovi a konseniorovi v Jelšave), ale mi práce nedovolili. Pripusťte si teda k srdcu svojmu, urobte to, čo vo Vašej moci je k napomoženiu a polepšeniu jeho smutného stavu. Smutno jest, veru, veľmi smutno, jak on sám povedal, že Slováci si jedného námestníka slušne zaopatriť nevedia, smutno je to veru, veľmi smutno, že taký muž, ktorý by všetkým oplývať mohol, keby mu vlastný národ na srdci neležal, s takými nehodnými okolnosťami bojovať musí.


HURBAN, J. M.: Ľudovít Štúr. Rozpomienky. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1959. 
 
< späť hlavná stránka | spomienky súčasníkov ďalej >