Štúr na sneme

yslanstvo Štúrovo bolo maďarskej strane náramne pichľavým tŕňom v oku, Slováci však s hrdosťou hľadeli na to, ako zmužile si Štúr, dokonale znajúc maďarskú reč, počínal vo svojej vyslaneckej hodnosti. Radosť bolo vidieť, ako Zólyom városa érdemes követe (zaslúžilý vyslanec mesta Zvolena, bol to obvyklý spôsob, ktorým sa maďarskí snemovníci verejne oslovovali) ľavou rukou o svoju šabľu podopretý, v čistej maďarčine, mužným, až do najposlednejšieho kúta snemovne zasahujúcim hlasom rečnil, prísnym okom karhajúc nepriaznivcov, ktorí ho svojím „Halljuk, halljuk!“ („čujme, čujme“, patriční to, pravda, volali tak dlho, až samým „čujme“ znemožnili hovoriť) chceli pripraviť o právo slova. Rečnil Štúr vo všetkých dôležitejších snemových otázkach, najmä však vo veci urbárskeho odkúpenia, za ktoré vo svojich novinách obratným perom bojoval a za práva národa slovenského, keď sa pretriasala otázka národných škôl.

Štúr bol vysokej, kostnatej, mužsky peknej postavy, so zrejme cholerickým výrazom tváre, najmä však čierne oči, ukryté pod hustým obočím, prezrádzali oheň jeho ducha, keď ho nejaký zaujímavý predmet rozhovoru pohol k čerstvejšej reči. Štúr bol, pokiaľ ide o myseľ, človek ideálov, pokiaľ ide o srdce, šľachetná úprimná duša, ktorá ako sama statočne zmýšľala aj s celým svojím národom, aj s jeho jednotlivými členmi, tak nevedela ani statočnému presvedčeniu iných podkladať hanebné a nečisté pohnútky. Preto aj Štúr, pri všetkom odpore proti svojmu literárnemu počínaniu, ako človek nemal protivníka. Omyly a chyby Štúrove - ktože by bol bez chyby? - pochádzali najviac z toho, že sa jeho ideály často nezrovnávali so skutočnosťou života, vo svojej ideálnosti nebral Štúr vždy osoby a veci, aké sú, ale aké by mali byť. Nie je teda div, že i mnohé nádeje života jeho zostali nevyplnené. Šľachetné srdce nebohého nieslo však každú takúto ranu zmarenej nádeje s mužskou odhodlanosťou, bez najmenšieho ublíženia tomu, v kom alebo v čom nebolo vyplnené jeho očakávanie. Najsilnejší výbuch, ku ktorému sa dalo popudiť jeho rozhorčené srdce, bolo, že s nevysloviteľným výrazom tváre, očí a reči, povedal prítomnému: „Koža, braček! Koža!“, čím bolo dokončené odsúdenie osoby a skutku.