PANSLAVIZMUS A NAŠA KRAJINA
( 1. časť )
( Slovenskje národňje novini, 215. číslo, 3. september 1847 )

urtom pretiahol Európu krik o panslavizme; ohlasovalo a so strachom menovalo sa toto slovo u všetkých skoro európskych národov, hovorili o ňom stá a stá časopisov, plno ho bolo v rozprávkach spoločenských, ba i v nejedných snemovniach ohnivé reči sa na panslavizmus sypali. Nám tiež, kde sme sa len pohli, všade panslavizmom plné uši nakričali, kde sme len koľvek s dakým národným podujatím vystupovali, všade do panslavistov nadali a pod týmto heslom všetky tieto podujatia, ako len mohli, hamovali a navnivoč uvádzali. Čože to za zázračné slovo, slovo "panslavizmus"? Čo za zázračnú moc to v sebe malo, že už na počutie tohoto slova hrôza mnohých pochytovala a hnevom i zlosťou proti všetkému slovanskému naplňovala? Myslel by si človek, že vari pod heslom a zásterou panslavizmu dáke križiacke ťaženie na všetky európske národy sa vyrútiť má; a vskutku, čo aj nie takúto výpravu, ale v inom spôsobe hroznejšiu ešte od všetkých tých ťažení si pod panslavizmom predstavovali, nič menšieho pod ním nemysliac, ako že národy slovanské (Slávi), a to všetky (pan), pod náčelníctvom ruským na Európu sa vyvalia a na spôsob Atilov a druhých takýchto hrozných vojníkov Európu pustošiť a národy európske do rabstva zajímať budú. V panslavizme teda, ako hovoríme, Atila so svojimi korisťo-bažnými kŕdľami sa znovu zrodiť, Európe novým bičom božím zaplieskať mal. Toto, hľa, bolo predstavenie o panslavizme, na ktoré ešte i dnes ľudia tu i tu veria, najviac ale už len takí, čo za obecnými panujúcimi myšlienkami hodne pozďaleka pozostávali.

Bez vetra ale byľka sa nehne, hovorí slovenské porekadlo, a tak i tu len muselo byť dačo, čo tohoto strašného obra splodilo a už národy po celej Európe šliapať videlo. A keď tak hrozného obra obrazotvornosť mnohých utvoriť vedela, musela už len byť vraj aj hodná príčina, ktorá k takému napätiu obrazotvornosti u národov európskych príležitosť zavdala. Netajíme, že by nebola skutočne takáto príčina bývala, ale aj to zaraz istíme, že tu v obrazotvornosti európskych národov tichý šum vetríka hučal ako ozorné z diel strieľanie a že tichý žiaľ národa hlboko padlého zazvučal v ušiach národov ako rukot dákeho velikána. Ideme o tom prehovoriť.

Ak ktorý národ v rozvíjaní ľudskom bol nazad ostal, to bol a je dozaista národ slovanský. Nie je tomu na vine dobrá vôľa alebo neschopnosť tohoto národa k ľudskému rozvitku, bo on hoc ako v úpadku, krásne svedectvá i o svojej dobrej vôli i o svojich schopnostiach i o svojej mravnej a duchovnej sile vydal, ale bolo tomu príčina zemepisné položenie a s týmto položením spojené dejiny národa slovanského. Dobre je Nemcom, Francúzom a iným západným národom hovoriť o svojej vzdelanosti a pýšiť sa na ňu, keby ale toto zemepisné položenie boli Slovania mali, keď nie viac, iste by boli toľko, ako Nemci, Francúzi atď. dosiaľ dokázali. Nemci, Francúzi a druhé ich susedné národy otočili starodávne kolísky a bývaliská osvety a vzdelanosti ľudskej, oni zaujali miesta k nim najbližšie, otočili oni po dlhom sem-tam vlnení Itáliu, zaujali miesta neďaleko od klasickej zeme helénskej, k nim teda prosto a bezprostredne všetko, čo len koľvek bolo vzdelanosti a osvety v gréckom a rímskom svete, sa vylialo, oni to v blízkom susedstve zaraz z prvej ruky poprijímali a svojho ducha znamenitým týmto starého sveta plodom zúrodnili. - Inakší bol osud národa slovanského. Na východe a na severe - polnoci - Európy rozložení ďaleko od starodávnych klasických sedalísk osvety, gréckej a rímskej, položení medzi Áziou a Európou a tak vystavení všetkým útokom a nábehom surových aziatských národov, na Európu ustavične sa valiacich, neboli v stave a vonkoncom nemohli Slovania osvetou starosvetskou k vyššiemu ľudskému životu privedení byť, nemohli ju zažiť. Z tohoto ohľadu boli tedy Slovania od Nemcov, Francúzov a druhých západných európskych národov omnoho nešťastnejší, ktorí nielenže sa prišli napiť ku samým žriedlam osvety starosvetskej, ale vstúpili do bezprostredného obcovania so vzdelaným starým svetom, čo že nekonečne na nich účinkovalo, kto by zapierať smel? Obcovanie človeka surovšieho s človekom vzdelanejším je pre tamtoho opravdivá škola a takouto školou pre západné národy európske boli Rimania i Gréci; kde naproti tomu Slovania vo svojom susedstve medzi surovými ešte Germánmi z jednej a divými národmi ázijskými z druhej strany žiadnu veru príležitosť nemali priučiť sa niečomu ľudskému. Miesto toho oni ustavične biť a prať sa museli s divými, na Európu sa hrnúcimi národmi, ktoré od štvrtého stoletia po Kristu počnúc až do samého pätnásteho stoletia svoje pustošenie a nápady na Európu obnovovali. V týchto bojoch skoro všetky slovanské kmene účasť mali, tak dobre Rusi ako Poliaci, Česi, Slováci, Chorváti, Srbi a Bulhari; ťať museli Slovania Hunov, Kozárov, Avarov, Pečenehov, Kumánov, Mongolov, Tatárov a Turkov. Úlohu svoju Slovania v týchto bojoch slávne a víťazne vykonali, bo divú moc týchto národov zlomili a prítulok starosvetskej osvety od hroziaceho jej nebezpečenstva ochránili, že ale tým samým vzdelanosť ich náramne sa obneskorila a na samé kmene slovanské zo surovosti aziatskej, s ktorou do činenia mali, mnoho sa nalepilo, to každý vidí a uzná. V Rusku napríklad nikdy by tak tuhé rabstvo nebolo povstalo, nikdy by sa tak človek tam surovými telesnými pokutami nebol zohavoval, keby na toto neboli privykli Rusi pod ťažkým jarmom mongolským; bo surovosť táto a rabstvo napospol vonkoncom neleží v otvorenom a vo svojom jadre ľudskom duchu slovanskom. Na jednej strane teda divokosť aziatská napadala a v rozvíjaní zatrimovala kmene slovanské; na druhej boli Slovania veľkým pásmom národov od klasických krajov osvety starosvetskej oddelení a z toho už každý ľahko pozná, že veru v nepohodlnom položení nachádzali sa z ohľadu osvety a vzdelanosti. I samé Božie slovo, učenie kresťanské, omnoho neskôr ku Slovanom ako k druhým západným národom európskym cestu si prerazilo a preraziť mohlo; Germáni a Frankovia poprijímali slovo Božie už v treťom, štvrtom, piatom, šiestom a siedmom století po Kristu; kde naproti tomu u Slovanov napospol len v deviatom a desiatom století sväté toto učenie sa rozšírilo. A vec tá išla celkom prirodzeným svojím behom. Z Itálie a menovite z Ríma kresťanské učenie nemohlo sa prv dostať ku Slovanom ako ku Germánom alebo Frankom, Itáliu svojimi sedaliskami otáčajúcim; ale muselo prísť najprv cez bližšie národy k Itálii, aby aj zeme slovanské zaujať a ľudstvo ich ku vznešenejšiemu životu zapáliť mohlo. I obce sa u Slovanov omnoho neskoršie zakladali, ako u národov germánskych alebo Frankov, a len vtedy, keď národ skutočnú obec založí, začína sa uňho život mocnejší, poriadnejší, právnejší a menovite počiatok pospolitého života u národa je založenie obce. Týmto ale počiatkom pospolitého života, alebo inými slovami, životom usadlejším, právnejším, a bezpečnejším predstihli národy germánske a Frankovia Slovanov o viac století; bo o viac století od Slovanov skôr pozakladali oni svoje obce, ktorí len v deviatom a desiatom století schopili sa k mocnejšiemu životu verejnému, ako to Veľká Morava, Česko, Poľsko, Rusko a iné slovanské obce dosvedčujú. Podľa všetkého tohoto každý uznať musí, že Slovania za Nemcami a Francúzmi vo vzdelanosti hodne nazad ostať museli, čomu, ako sme videli, na vine bolo ich položenie a s týmto položením spojené dejiny. Smeje sa síce úškľaba a vyhadzuje na oči Slovanom ich nazad zaostatie; ale úškľabníctvo toto je bez všetkého zdravého rozumu a pováženia, je celkovité neznanie a nespytovanie dejín, je ľahkovážny súd historický. Keby boli Slovania v tých zemiach a krajinách sa osadili, v ktorých sa osadili Nemci, Frankovia a druhé západné európske národy, opakujeme, keď nie viac, iste toľko by boli vykonali, koľko vykonali spomenuté národy. Ale i takto je to dobre a ešte lepšie, bo tým väčšia je ich budúcnosť.