hlavná stránka | články 2. časť >

TERAJŠIE ĽUDU VYUČOVANIE
( 1. časť )
( Slovenskje národňje novini, 3. číslo, 8. august 1845 )

Spomenuli sme v predchádzajúcom článku nedostatky vo vyučovaní ľudu a za hlavný uznali sme ten, že ešte dosiaľ dosť hodná ľudu čiastka žiaden údel vo verejnom vyučovaní neberie i navrhli sme zaraz prostriedok k spomoženiu v tomto ohľade, a to, aby sa vláda krajinská o vec túto zaujala a ľud k posielaniu všetkých detí do školy priviedla. Krem toho spomenutého a hlavného nedostatku nachodia sa ešte aj mnohé iné, ktoré teraz vystaviť mienime, nie síce všetky, ale len daktoré, a to tie, ktoré sa, keď nie zúplna, aspoň zväčša, na tento čas napraviť môžu.

Hlavný medzi týmito je ten, že deti za veľmi krátky čas do školy chodievajú, obyčajne len dva-tri roky, i to podľa zvyku, jako sme už spomenuli, len v zime. Zaraz, jako sa jaro otvorí, jako len trochu zem oschýna a prvé poľné práce prichodia, sťahujú rodičia deti zo školy, preto už aj v mnohých obciach do obyčaja prišlo hneď v prvých jarných mesiacoch školské skúšky, držiavať, po ktorých škola v daktorých obciach ešte dva, tri týždne trvá, v iných ale docela prestáva. Na príčine, že deti za tak krátky čas do školy chodia, sú sami rodičia, obyčajne tiež v učení zanedbaní a mysliaci si, že keď oni aj málo poučení na svete obstáť môžu, ich deti tiež sa bez väčšej známosti na rovný, jako oni, spôsob zaobídu. Deti zo školy stiahnuté potrebujú sa k poľným prácam, alebo, a to najviac, k paseniu domáceho dobytka a hydu. V obojakej prípadnosti rodičia krem toho, že deti zo školy sťahujú, nemúdro a neopatrne robia, v prvej preto, že slabé, neodrastlé deti do ťažkých prác zapriahajú, čím deti vo vzraste i v rozvití telesnej sily zakrpatievajú a od malička do dajakejsi zasmušilosti padajú, v druhej pre tú príčinu, že deti čas darmo tratia. A rodičia by si dozaista s domácim statkom alebo hydom aj na inakší spôsob pomôcť mohli, napr. tak, že by v obci vždy odrastlejší a vyučenejší chlapci, ktorí už do školy chodiť prestali, siroty alebo deti ľudí, na malej živnosti alebo práve bez živnosti biediacich, sa k paseniu obecnému najali a títo miesto moc detí ľahkú túto prácu pre celú dedinu, pre celú obec vykonávali, teraz ale moc detí, každé so svojím statkom alebo hydom, na pašu chodí a škola pustá zostáva. Pripomenúť tu tiež musíme jednu okolnosť pre vyučovanie mladého pokolenia veľmi škodlivú, a to rok po roku vždy väčšmi a väčšmi rastúce delenie sa v živnosti rodín na jednom statku usadlých, lebo takto rozdeleným stranám ľudí ubýva a tak sa potom, pravda, pri nedostatku pracovníkov rodičia aj na slabé deti k namáhavým robotám utiskujú. Ťažko potom padá rodičom, keď vidia, že sa deti málo naučili a že oni sami to ľutujú, ťažko im padá, keď by im často ráz pri domácich potrebách, v napísaní počtov, záväzkov, v skladaní prosebných listov, pri domácej náBožnosti známosťou svojou jakú-takú pomoc dať mohli, ale deti už odrástli a viac sa do školy posielať nemôžu. Preto by duchovní správcovia ľudu v obciach na to dozerať mali, aby sa deti do školy posielali a zavčasu z nej nesťahovali, mali by neopatrným a nemúdrym rodičom zlé následky nevyučenia sa detí živo pred oči stavať a jako by sa aj bez detí pri svojich prácach zaobísť mohli, rady dávať a napospol i s vrchnosťami obcí na tom stáť, že by deti aspoň tie prvé a najpotrebnejšie známosti v školách sa dokonalejšie naučili a k tomu cieľu zavčasu zo škôl nesťahovali. Pri skúškach verejných mohlo by sa vždy určiť, ktoré by už deti na budúci rok zo škoIy vystať mohli a ktoré by ešte školu navštevovať mali.

Druhý a veľký nedostatok pri vyučovaní v našich obciach je ten, že od hlavnej dediny, obce, pobočné a postranné dedinky, kopanice, lazy dakedy tak oddialené sú, že slabé deti, najmä v zimnom sneživom čase, pri pŕškach a fujakoch do školy hlavnej obce len s veľkou núdzou prejsť alebo práve prebrodiť nemôžu, a tieto dedinky sú obyčajne po kútoch porozstrkané, na majetnosť chatrné a jako to všade na takýchto miestach býva, aj z ohľadu duchovného zanedbané. Po takýchto výstrkoch, lazoch a kopaniciach býva aj ľud najsurovejší, priečivý, dobrých rád a napomenutí nevšímavý, poverčivý, slovom duchovne veľmi opustený. Týmto je vec veľmi ťažká pomáhať a zväčša sa tu len vtedy pomôže, keď vláda krajinská i o tieto opustené a temné kúty sa zaujme a strany verejného vyučovania pospolité poriadky sa urobia. Medzitým keď by aj týmto opusteným a sem a tam po výstrkoch porozhadzovaným ľuďom pomoc aj z inej strany prišla a oni sami niečo pre svoje vzdelávanie urobiť naklonení boli, predsa by sa dosť dobrého i v týchto kútoch vyviesť dalo. Menovite obrátili by sme sa s prosbou k zemským panstvám, aby ony vo väčších postranných dedinách a v ľudnatejších kopaniciach zem k stavaniu príbytku školského vymerať a potrebné k tomu kamenie i drievä tam, kde sú hory a háje, povolili, na samých ale by už potom obyvateľoch ležalo ostatné veci vykonať a učiteľa vydržovať. K dostaveniu školy by im aj hlavné a takrečené matky-obce poprosené istotne na pomoci boli, veď i postranné dedinky v nejednom hlavné obce napomáhajú, vydržovanie ale učiteľov by im už samým na ten čas ostalo na starosti. (Na dajedných miestach sa už na kopaniciach školy takéto pozakladali, jako napr. na kopaniciach brezovských, na košariských, v Nitr. st., atď.) Pri chatrnosti majetnosti v takýchto postranných dedinách a vystrčených kopaniciach plat by, pravda, len chatrný byť mohol a najviacej len z vecí prirodzených záležal, vždy by sa ale, jako myslíme, aj takí ľudia našli, ktorí by v nádeji lepších časov aj na tomto chatrnom plate pristali. V takýchto školách ľudnatejších kopaníc vyučovať by sa potom mohli deti z okolitých lazov a kopaníc a pre veľmi odhodené kopanice a lazy by nič inšie nezostávalo, jako aby obyvatelia ich deti svoje na zimu k svojim priateľom a známym do hlavných kopaníc, kde je škola, dávali.

Sami vidíme, že nie sú tieto veci bez ťažkostí, dobrá ale vôľa, najmä keď ju predstavení obcí vzbudiť vedia, vždy mnoho dobrého dokázať môže.

2. časť >