Uvítanie

Už sa Tatra stará pred očima väží,
to moje rodisko v jej údolí leží.
 
Dávno som mrel po ňom v ďalekej cudzine,
teraz ma už drahá rodina privinie.
 
Leťteže k nej, vetry, šepotajte dvorom,
že už konec dlhým rozlúčenia bôľom.
 
Tatra sa do jasna vypína vysoko,
lež jej syna smutné blúdi po nej oko.
 
„Čo ti je tak smutno?" ona sa spytuje.
,,Že nad naše strany búrka doťahuje.
 
Z dolu víchor letí, orol skrýšu hľadá
a na tvoje vrchy čierne mračno sadá.
 
Po naších to nivách lejáky sa spustia,
po naších to krajoch bude biť hrom zhusta.
 
A tá naša lipa či pred ním obstojí?
Ona na doline povieva v pokoji."
 
Ale nech sa leje, nechže hromy bijú,
len keď ma tu stánky rodiny prikryjú.
 
Ide o neskorší preklad básne Uvítání, ktorá bola v roku 1841 uverejnená v Květoch.
Preloženú ju Štúr zaradil do svojej zbierky Spevy a piesne (vyšla v roku 1853).