Matúš z Trenčína
 
Spev na Trenčíne

V púšti zoborskej, v mohyle dávnej,
staré povesti sa kryli;
pustovníci ich stadiaľ a spevci
po kraji celom šírili;
zapálila sa tými povesťmi
duša mladistvá, veliká,
k veľkým ju skutkom zápal unáša,
dušu žiaľ horký preniká.
 
Je nad čím žialiť: Na zemi otcov
oddávna trvá čas krutý,
kde predtým krásne stáli paláce,
biedne tam vídať chalupy;
národ, o ktorom chýr išiel svetom,
teraz vylíha v zajatí;
ktože ten šťastný, čo mu dni jeho,
dni slávy dávnej navráti?
 
Nad krajom mhlistým vyšlo slniečko
a vyšla hviezda nad nocou,
a tys' sa zjavil, bohatier mladý,
skľúčeným svojim s pomocou;
hrnuli k tebe sa, i nie svoji,
išli i nešli ti kvôli,
s tebou povstalo, s tebou prepadlo
slovenské plemä nevoli.
 
Padnuls', bohatier, i rody naše,
zhasli nádeje slobody,
zavalilo sa na dlhé roky
na ne zas bremä nehody;
ale dni veku nového už tu,
trúby radostné už znejú;
pochopíš-li mu, rode môj, dni ti
slávy novej sa zaskvejú.