Matúš z Trenčína
 
Spev

Kto staré piesne, chýry načúva,
o zakliatí sa dozvieda,
jaká na toho, kto doňho padá,
prichodí psota a bieda;
kto do tohoto padá neštestia,
ten sa znetvorí, zmrtvieva,
vše, čo bolo v ňom hlasu ľudského,
v ňom sa zasekne, znemieva.
 
Do kliatby tejto časom upadnú
celé krajiny, národy,
zdajú sa živé a žitia v nich niet,
len ľudské nosia podoby;
srdcia kamenné, oči zvisnuté
a ruky nadol pustené
nosia postavy tieto stuhnuté,
sťa dáke sochy kamenné.
 
Len kedy-tedy srdce uderí,
keď im kus na ňom odľahne,
len kedy-tedy sa ťažký vzdychot
perami prácne vytiahne,
len kedy-tedy sa oko zdvihne
na jasnú Božiu oblohu,
aby sa stretnúť s nebeským svetlom,
aby potúžiť sa Bohu.
 
V takých krajinách, kde hlasy ľudské,
kde ľudia stichnú a mlčia,
hory a skaly tam prehovoria
a rieky hlasom zahučia;
tam sa zo starých slávy pamiatok
hlas túžny časom vyroní
a ten dolinou ide a padá,
jak keď zvon večer zazvoní!
 
Osud dakedy krajom zakliatym
úľavy, šťastia dopraje,
keď pošle muža, čo duchom mocným
rody ich stuhlé odkľaje;
srdcia tu zase znovu biť začnú,
oči sa iskria, blýskajú,
hlasy sa zase ozvú, rozletia
a ruky nahor dvíhajú.
 
Počuls' šum hlasný, kto s' syn Považia,
Váhu, tvojej rodnej rieky?
Počul si Hrona, kto si tam z tých nív,
tiché žalostné náreky?
Počúvaš temné, kto si tu bytom,
stonanie v hradbách Trenčína,
a kto tam po tých vrchoch blúdievaš,
ozývať sa z Tematína?
 
Počul si, kto tam dole čas tráviš,
usedavý hlas Sobora?
Jako sa z neho nesie a šíri
sťa hlas organa z kostola?
Počuls' plač temný tej našej slávy,
stolice nášho národa,
kde žila a kde aj dokonala
našich praotcov sloboda?
 
Oj, Nitra, Nitra, keď ty zastonáš,
hlas tvoj sa v diaľky rozrazí,
od Velehradu sa ta k Devínu
k tým smutným skalám odrazí;
a za tým celý rad hôr zastoná
a zámkami sa rozbieha,
Oravou strmou, Likavou smutnou
a diaľ sa ohlas rozlieha.
 
Kohože pohne ten hlas žalostný,
kto tú pretrhne pustotu?
Kto stane veľký na tie výšiny
a zhrmí slovom "k životu"!
Kohože slová tých krajov rody
zachytia mocne, odkľajú,
na kohože sa tých krajín oči
a vaše, páni, dívajú?
 
*     *      *
 
Spevec umlknul - zôkol všetkých oči
na Matúša sa nevoľky opreli
a Matúš okom po pánoch zatočí,
či ten spev čuli, či mu zrozumeli;
hlboké ticho palotou sa stelie
a vtom von spevec z paloty sa berie.
 
Dlho tak stálo, napokon v tíšine
Matúš sa ozve, pánov oslovuje:
"Zajtra už teda nie sme na Trenčíne,
nech sa len každý prístroji, zhotuje,
ta nadol zajtra už sa vystrojíme,
čo môže štestie junácke, skúsime."
 
Surma na zámku, huk, štrnkanie zbroje
dlho do noci trvá, prebehuje,
každý sa chystá, riadi pluky svoje
a Matúš si sám s vernými rokuje;
Boleslavín s ním zo Starého hradu,
Radmír z Likavy, Ctibor vedú radu.
 
Odkedyžes' už, Váh, na tvojom brehu
nevidel poviať slovenské zástavy,
odkedys' nestál v svojom valnom behu
počúvať piesne slovenskej výpravy,
jaké si teraz tvojím brehom vejú,
jaké po poli teraz tvojom znejú?
 
Dlhokým radom pod Trenčínom tiahne
nadol vojenská Matúša výprava,
všade len vojsko, kam oko zasiahne,
stúpa a všade povieva zástava,
sťa bystroletné na prietek sokoly
letia zástavy po trenčianskom poli.
 
Konníctvo v predku a za ním sa sype
pechota, hrmot šum Váhu zahlúša
a naposledok vidno, na paripe
jako sa nesie po vôli, Matúša;
jeho zástava najvyššie sa spína
a panovito nad vojskom rozvíňa.
 
Okolo nej sa druhovia vybraní
Matúša nesú, vodca obstupujú,
iní pri svojich plukoch tiahnu páni,
po vodcovský si vedú, rozkazujú,
podchvíľu si tiež s vojskom nôtia spevy,
keď sa im zachcú tie duše výlevy.
 
Pod Novým Mestom široká rovina,
na nej sa tábor zbíja a rozkladá,
bo dennej lampy svetlo už zhasína
a hustejšia tma na Považie padá;
po tábore sa zablysknú ohníky,
vrieskajú ľudia a rechcú koníky.
 
Okolo vatier sedia si v čuporach
bojovníci a jedni smiechy stroja,
iní rozprávky si o divotvorach
vedú a druhí nôtia si do boja;
tak po tábore sa tiahne, prestiera,
kým ohne tlejú, potom vše umiera.
 
Hlboká noc na Považí spočíva,
mrákavy čierne nad Váhom zavisli,
a tak noc aj Matúša pokrýva,
jeho nádeje a jeho úmysly;
o príhodách tiež, veku a rodine
nikto nič nevie pána na Trenčíne.
 
V tábore všetko spí, ticho nastalo,
len jeden ohník v ňom ešte pohára;
okolo neho sa zarozprávalo
dakoľko druhov a preč sa zhovára;
Milko v ich kole rozprávky je duša,
starý to verný druh, sluha Matúša.
 
"Povedzže nám ty, Milko, už raz o tom,"
tak sa druhovia k nemu ohlasujú,
"kto je ten tvoj pán, bo o ňom šepotom
rozličné krajom rozprávky kolujú:
jedni ho držia za muža divného,
druhí za pána cnostného, veľkého.
 
Skadiaľ prichodí, kam mu ide vôľa,
po čom zatúžil, na čo sa namáha?"
"Počúvajteže, šuhajci, dokola,
všetko môj jazyk verne vyrozpráva,
čo som vídaval, od neho počúval,
odkedy som mu družil, vysluhúval.
 
Mnoho je toho, lež viacej takého,
o čom sám neviem, s čím sa mi nezveril;
iste musí byť to dačo tajného,
najvernejšiemu že sa nezdôveril;
na to sa teda ani nepýtajte,
čo viem, to poviem, viacej nežiadajte.
 
Viete, kde Skalka, zámok nad Trenčínom,
na ten ho dáki vraj mnísi dodali;
kde sa narodil, čím by on bol synom,
o tom ľudia nič nečuli, neznali;
keď tí odišli, nemal potom druha,
ja som mu len tým býval, jeho sluha.
 
Bola na Skalke za prvých kresťanov
v Tatrách kaplnka ešte vysviacaná;
v tejto od mníchov na veľký deň Pánov
služba nábožná bola držiavaná;
a Skalka, čo sa svet len rozpamätá,
od kňazov bola voždy zaujatá.
 
Po čo ho mnísi na zámok dodali,
prečo tam býval, o tom nik nevedel;
ľudia si, pravda, Považím hádali,
že by junák tam pri pokladoch sedel,
ktoré že v zámku zahrabané ležia
a od neho sa najčujnejšie strežia.
 
Preto že pozde do noci sedáva
junák na Skalke, ľud si hovorieval,
bo keď už dlho povstala noc tmavá,
na zámku ešte kahanec horieval;
vídal som ho tiež na oknách v palote,
jak okom blúdil po nočnej temnote.
 
Keď sa napásol po noci do vôle,
dlho v svetlici stával zamyslený,
potom sa so mnou bavieval v zhovore
lebo na maľbách starej svetlíc steny;
staré to boli, prestaré obrazy,
čuduval som sa na nich tiež moc razy.
 
Vidí sa na nich kráľ na trón oprený
a za ním veľké vojsko, ľudu množstvo,
ku kráľovi v plášť nádherný odený
prichodí veľmož a za ním junostvo;
veľmož so zlatým perom šišak skladá
a kráľ po rade povážne pohliada.
 
Ďalej sa vidia vojská rozľútené,
jako na seba divo dorážajú,
tu sa zástavy strú beločervené,
tam sa na čierne zase nanášajú
a kráľ sa v stroji zlatom, okázalom
na nepriateľov rozbehuje cvalom.
 
Zatým zas zámok na kopci sa dvíha,
pod ním dediny, mestá rozložené,
obďaleč strmé vrchy oko stíha,
rieky na všetky strany roztečené,
celým je radom zámkov kolom krytý,
musel to byť hrad slávny, panovitý.
 
Ďalej sa v loži zas nezdravý zhliada
a vôkol neho traja rozžialení;
oko mu hasne a líce uvädá
a týchto sa tvár vždy viac v bledú mení;
postava dáka ďalej ruky spína
a slnko práve nad zámkom zhasína.
 
Po týchto starých obrazoch sa pásal
mládenec Skalky často noc po noci,
aj keď už pozde kahanec zahášal,
hovorieval mi, že mu šli pred oči;
mnísi, keď prišli, mu vysvetľuvali,
čo tie obrazy v zámku znamenali.
 
Medzi maľbami často usedalo
na zámku hrdom oko junákovo;
mnoho sa o ňom v povestiach slýchalo
a junák každé v duši zavrel slovo;
bola to Nitra, dakedy vraj slávna,
teraz pod tôňou už časov oddávna.
 
Po nej zahorel junák rozihraný,
deň a noc zavše išla mu pred oči,
k behu hotový zdupotal kôň vraný,
naňho vysadne, ku Nitre sa točí,
nestáva, letí, za myšlienkou cvála,
až pred očima jeho Nitra stála.
 
V Nitre - tak mi môj pán často rozprával -
videl všeljaké pamätné stariny;
chrám, v ktorom Metod dákysi kázaval,
apoštol dávnej slovenskej krajiny,
zámok Nitry vraj tak stál zachovaný,
jak bol na stenách Skalky maľovaný.
 
O Zobore vraj nad Nitrou vystrenom
čudné mu padli do uší povesti;
o ňom že sa ten chýr rozišiel svetom,
že syn kráľovský tam položil kosti,
lež pokoja vraj že nemáva v hrobe,
vychodiac na púšť pod kríž v nočnej dobe.
 
A to pre hroznú že vraj trpí vinu,
lebo zradil vlasť a kráľa Moravy,
a dotiaľ jeho kosti nespočinú,
kým ju z poroby druhý nevybaví,
len potom jeho že skončí mátanie,
keď jej zazvonia zas na zmŕtvychvstanie.
 
Môjho pána tie chýry vyvábili,
na vrch sa na noc vychytil zvedavý;
po nebi husté chmáry sa valili
a po nich mesiac gúľal sa túlavý;
púšťou dakedy vietor prebehúval
a po ňom vzdychot tajomný načúval.
 
Nadišla polnoc, junák napnul oči,
mesiac do čiernych zvalil sa oblakov,
tma sa hustejšia kol mohyly točí,
ale už mesiac von pláva zo mrakov;
naraz zablyskne a už tieň pri kríži
rukama spína, výši sa a níži.
 
Mesiac mu prosto udieral do tváre
a ešte ju viac bielil ublednutú,
v očiach sa žiadne viac neliskli žiare
a žiaľ tvár krížom prechodil vpadnutú,
šedivý sa vlas kundolil po hlave,
plášť pustovnícky visel na postave.
 
Môj pán sa pilno díval na zjavenie,
hoc aj dakedy mráz telom prebehnul;
jako dokončil tieň svoje modlenie,
za roveň mhle sa v tme tratil a rednul;
v hrúze opúšťal môj pán tie pustiny,
v hlbokej dume nitrianske končiny.
 
Na Skalke také zas, jak predtým, časy
bývali, žilo sa nám tam pokojne,
lež zdolu z Uhier dolietali hlasy
vždy búrlivejšie o bojoch, o vojne,
na trón rozliční sa vraj upriamili,
a preto pokoj v krajine búrili.
 
Môj pán vždy pilne tie chýry načúval,
kým nový prišiel, nemával pokoja,
pochytával zbroj, jakby sa hotúval
zaletieť tiež ta do surmy, do boja;
a tu odrazu ten chýr k nám docvála,
že na trón zvaný je syn Čechov kráľa.
 
Odrazu nato chýry doleteli,
že s veľkým vojskom sem kráľ tiahne nový,
bo sa oproti nemu mnohí spreli,
čo korunu dať chceli Robertovi;
tie chýry pána vytrhli z pokoja,
on nemal miesta, len letieť do boja.
 
I sotvaže kráľ sem pritiahnul nový,
k jeho zástavám odletel odrazu;
s vojnou o krátky čas boli hotoví,
Matúš, kam zašiel, všade niesol skazu,
zato ho i kráľ pánom na Trenčíne
a v celej zrobil považskej doline.
 
Lež nebolo tu súdené kráľovi,
onedlho sa do otčiny vrátil;
povstali zmätky, až sa Robertovi
dostalo, za čím sa oddávna trápil;
a to v boj nový môjho pána zvalo,
sem na tie brehy s tým vojskom dohnalo.
 
Dopovedal som; čo viem, už tiež viete,
že viac nezviete, nie to moja vina;
keď cez to temno nad Váhom prezriete,
ohník sa blýska tam stran Tematína;
jako ten ohník v tej tme zbĺkne, zháša,
tak i Matúš sa zďaleka ponáša."
 
Na tom sa Milka rozprávka skončila,
rád by, lež nevie, čo ďalej poviedať;
družina jeho hlavou pokrútila
a ide ešte mnoho sa vyzviedať;
mnoho, lež Milko nič neodpovedá,
vatra hasne a vše zastre noc šedá.
 
*     *      *
 
Kolo Nitry tábor leží,
šírym poľom roztiahnutý
a v ňom ľud na útok mesta
ozbrojený a napnutý;
všetko už na heslo vodca
s netrpením očakáva,
všetko aby sa len dalo,
vykrikuje, vyvoláva;
a tu Matúš von zo stánku
pod šišakona ide zlatým,
hneď na vojská, hneď na Nitru
pohadzuje okom spiatym:
"Hoj, vy orli, Tatier deti,
tam ten hrad vás očakáva,
do boja že, aby viala
čím skôr naša tam zástava;
do boja že ohnivého,
vy slovenské svieže rody,
lepšie padnúť v mužnom boji,
jako hynúť bez slobody.
Jako keď sa víchor zdvihne
a na šíry háj dorazí,
celým hájom rozkolíše,
stromy zvŕta, láme, zrazí,
tak na slovo Matúšovo
celý tábor preč do skoku,
čo mu v ceste leží, padne,
rúbe, zráža na útoku;
na valoch sa vojsko kráľa
na obranu postavilo,
čo len valov zôkol-vôkol,
všetko husto obsadilo;
na jeho tam strane Róland
slovo vedie, rozkazuje,
o ňom svetom chýr sa niesol,
že jako lev tne, bojuje.
Letia šípy už na valy,
rebríky sa pristavujú,
letia šípy dolu z valov,
skaly dolu sa hurtujú;
vojskami sa hukot nesie
a čo chvíľa sa rozmáha,
plno mrtvých pod valami
a na valoch ich záľaha;
stojí útok, útok tuhý,
každú chvíľu ho pribýva,
perie sa v mesta valy,
lež ich ešte nepodrýva;
Róland všade, kde sa tlačí,
stojí, mocne ho odráža,
svojich slovom rozpaľuje,
tamtých mečom tne, poráža;
už sa kopa dolu valmi
od jeho rán zosypala,
už v útoku prvé rady
svieža sila opúšťala;
v takej surme šírym vojskom
Matúš sem-tam poletuje,
bojovníkov k smelým činom,
k bystrým chvatom rozpaľuje.
A keď sem-tam v radoch lieta,
tu mu Róland padne v oči,
jako hubí, rúca všetko,
kam len pozrie, kam len skočí:
rozpáli sa a rozkáže
svojim verným na tú stranu,
kde jako smrť Róland kosí,
čo len padne mu pod ranu;
na tie slová Boleslavín
ta sa k valom chvatom hodí,
za ním Radmír od Likavy,
za ním Ctibor vojskom brodí;
na valy sa všetci ženú,
hore nimi dobíjajú,
ale ostré meče zhora
útok lámu, odrážajú;
proti ranám, proti mečom
Boleslavín hore stúpa,
k výške valov jak sa blíži,
v teplej krvi meč len kúpa;
už množina bojovníkov
mečom jeho leží zbitá,
ale Róland ešte stojí
jako jedľa panovitá;
letia iskry z prudkých mečov,
letia z očí rozohnených,
i krv tečie a rozžíha
pomstu v lícach rozpálených:
"Hoj, cudzinče, padneš predsa
mojím mečom porazený!"
zavolá tu Boleslavín
vychytený, rozsrdený,
a za týmto slovom ranu
na Rólanda hroznú zvalí,
až sa mu vše v očiach ziskrí
a hneď nato oko kalí;
jako dlhý, roztiahnutý
na zemi už Róland leží;
že zabili náčelníka,
krik po celých valoch beží,
krik po celých valoch lieta;
na rady sa hrúza valí,
už sa v útek rady ženú,
jakby vetry ich odviali;
za nimi na valy skáču
Matúšove husté pluky,
kriky zas tu sa radostné
a hrmotné nesú hluky:
"Hoj, užs' naša, nášho pána,
nik ťa nám viac nevytrhne,
a kto sa sem opováži,
toho v peklo meč náš vrhne."
"A kde Matúš, kde náš vodca?"
hlasy jedných pokrikujú;
hlasy druhých: "Tu je, tu je!"
a plukom ho ukazujú;
keď ho zazrie, hor ho mužstvo
vyzdvihuje, slávu volá
a Matúš ich pochvaľuje
a hovorí k nim dokola:
"Dobre boj ste započali,
naša Nitra je vysoká,
nechže ten chýr radom našim
preletuje do široka,
nechže letí, oznamuje,
v rukách Nitra že Matúša,
a našincov týmto chýrom
nech sa v boje zmocní duša;
tu na Nitre, kde predkovia
slávu svoju založili,
starí králi Mojmírovci
nad Slovákmi kde trónili,
i my vnuci ich ďalekí
založíme slávu svoju,
len sa smelo proti cudzím,
len sa bystro majte k boju."
 
*     *      *
 
Za nepriateľom hneď pluky vysiela
Matúš vzápätí, hnať ho rozkazuje;
nepriateľ, kam ho oči nesú, zmieľa,
preč so životom každý ubehuje;
víťazné pluky Matúša k Dunaju
všetko, čo vidia, berú, obsádzajú.
 
Už sa v Komárne ich zástava vije,
odtiaľ sa nesie hore Novohradom,
Šajova voda kde šumný kraj myje,
klonia sa zámky, poddávajú radom;
jak voda Váhu z jara kraj zapláva,
Matúša sa tak šíri moc a sláva.
 
A stará Nitra ožíva a mladne,
jej dni zahaslé vracajú sa znova,
nad šírou zemou ona zase vládne;
kam rozprestiera sa moc Matúšova,
meno, moc kráľa uhorského padá,
kde sa len pána z Trenčína rozkladá.
 
Matúš si svojho volí palatína,
verných do zámkov županov osádza,
na prestol sa už opierať začína,
pevnosti stavia, ozorne ohrádza;
veliké mysle vstupujú do sveta
a staré rodia znovu sa stoletia.
 
Do veľkých letov vychytená duša
nemá spočinku a nemá úľavy,
pluky navyklé na vojnu Matúša
valia sa zas do susednej Moravy;
mestá a hrady tam sa poddávajú,
k Nitre sa, matke, zas deti vracajú.
 
Už do Dunaja zas letí Morava
jak jeho družka, jeho dávna známa,
Váh jej v Dunaji letom pošoptáva,
prečo tak dávno nedržala s nama;
Poprad s tým letí posolstvom do Visly
a zvestuje tam Matúša úmysly.
 
V striedku tých krajín Trenčín vyvýšený,
na ňom sa Matúš zastavuje, baví;
na let ďaleký duch jeho pustený,
na nové myslí tam činy, výpravy
a milá Skalka, považská dolina
prvé mladosti sny mu pripomína.
 
Kto si nevidel považskej doliny,
kto si nepostál ešte na Považí,
darmo si duch tvoj čarovné krajiny,
darmo si raje vymaľuvať snaží,
tys' si nenabral zo sveta radostí,
tys' si nemával pekných snov mladosti.
 
Považie jako zrkadlo čarovné,
keď doňho pozrieš, všetko sa ti zjaví,
čo za divadlo len krásne, maľobné,
oko privábi a dušu zabaví;
tak jej tam dobre, tak jej všetko kýva,
že sa nevdojak so všetkým objíma.
 
Či chceš v ňom vidieť nádhernú komnatu?
Pozri tam na tie steny vrchovité,
čalúnmi, kvietím dlažbu máš vystlatú,
steny skalami, divánmi okryté
a kúpeľ Váhu, vody priezračisté,
jak oči hravé, jako krištáľ čisté.
 
Či sa ti v chráme rado oko baví?
Na vrchoch, múroch ležia klenutiny,
po nich sa samo slnko božie plaví
a šíre v chráme zláti priestraniny,
piesne šum Váhu a skaly oltáre,
lampy mesiaca a hviezd jasných žiare.
 
Či ti na pevnosť rado hľadí oko?
Kolom Považia nedobytné valy,
hlboko v zemi, do neba vysoko
a po nich veže, zámky sa rozstali;
jedna nad druhú sa nesie, vypína,
a nad všetky sa strie veža Trenčína.
 
Ktos' ešte posiaľ nebol na Považí,
kto s' na trenčiansku nevstúpil výšavu,
trudno sa duch tvoj svetom letieť snaží,
trudno do výšin ti vynášať hlavu;
tam sa len duch tvoj smelým nesie letom,
nad širokým on panuje tam svetom.
 
Po sto sa horách on tam preletuje.
nad storakými chveje dolinami,
zrazu nad Poľskom, zrazu zavisuje
nad ďalekými Moravy horami,
a hneď sa zase s Váhom dolu plaví
a tam na vrchoch nad Nitrou zastaví.
 
*     *      *
 
Šírym poľom Váh sa valí,
bystro letia jeho vody,
a po brehu na koníku
letí junák, syn slobody;
obďaleč od Váhu toku
hory, vrchy rozostrené
a na vrchoch hrdé zámky
jako na stráž postavené;
popod zámky junák letí
a z nich temno naňho volá:
"Hoj, junáku na Považí,
kam tvoj šumí let sokola?"
Ale junák nenačúva,
nič sa nazad neobzerá,
on len brehom ďalej cvála
a očima diaľky merá;
a za ním sa mračná snujú
a kam diaľ viac zachmurujú
a havrany za ním letia,
pokrakujú a škrevetia,
ale junák nenačúva,
nič sa nazad neobzerá,
on len ďalej cvalom letí,
kam ho duša nesie vrelá.
A zo zámkov hlas tajomný
na junáka povoláva:
"Hoj, junáku na Považí,
kamže let tvoj bystrý pláva?
Meč na tebe pripásaný,
šišak zlatom vykladaný,
hoj, junáku na Považí,
po čom duša tvoja baží?
Dlhý vek my tu stojíme,
jak sa mení čas, hľadíme,
skľúčené sú naše rody,
oj, upadneš, syn slobody!
Starý duch len v nás sa tají,
on už umrel tam po kraji,
neznajú ho pluky tvoje,
márne práce, márne boje,
márne sny o starej sláve,
márne túžby po Morave;
hoj, junáku na Považí,
kamže let tvoj, kam sa snaží?!"
Ale junák nenačúva,
nič sa nazad neobzerá,
koník jeho k Nitre letí
jako duša jeho vrelá
a zo zámkov hlas žalostný
naňho temno povoláva:
"Hoj, junáku na Považí,
kamže let tvoj sa zastrája?
Svedčíže ti na koníku
sťa ľalii na trávniku,
svedčia k boku pluky zbrojné,
na šišaku perá strojné
a duch v očiach čo pohára
jak zvečera jasná žiara,
ale skleslé naše rody,
oj, upadneš, syn slobody!
I my sme sa ligotali,
naďaleko slávu mali,
videli sme časy slávne,
časy staré, časy dávne,
lež kamdiaľ viac odkvitáme,
do zrúcanín popadáme:
Tak i tebe sa povodí,
nik ti v svete neporadí;
sťa ten kvet, čo v parne zhorí,
bolesť život tvoj umorí.
To tvoj osud vyčítaný,
oj, junáku nepoznaný!"
Ale junák nenačúva,
nič sa nazad neobzerá,
on len ďalej k Nitre letí
a očima diaľky mera;
šumí za ním, hučí rieka
a hlas ešte do ďaleka
nesie sa a temno volá:
"Tvoja je to, tvoja vôľa:
koník ti len preč uháňa
a do boja meč zazváňa,
lež neskončíš, po čom túžiš,
darmo silíš sa a prúžiš,
upadlé sú naše rody,
a ty zhynieš, syn slobody!"
 
*     *      *
 
Zlé chýry letia dolu do Budína
o páde Nitry, úpadku pevností,
o veľkej moci víťaza z Trenčína,
o túžbe veľkej, za ktorou prahostí;
strachom a hrúzou kráľ je omámený,
Uhria nad svojou krajinou splašení.
 
Na tieto chýry kráľ radu zvoláva,
všetkých v nej svojich verných zhromažďuje
rada sa celá na tom dokonáva,
že každý veľmož moc svoju sľubuje
a pápežská tiež veľamocná ruka
pomoc velikú do boja ponúka.
 
Na verných pána trenčianskeho metá
kliatbu cirkevnú a s kliatbou zvestuje,
že tým zbúrencom a povrhľom sveta
sviatosť sa žiadna viac neprisluhuje,
a kto by to smel, toho že hnev boží
do večných pekla hrúz a muk položí.
 
K tomu rytierom rozkazuje Nemcom
do boja proti kliatbou privaleným,
proti vrchnostiam, jak káže, zbúrencom,
od námestníctva Božieho schváleným,
proti tropičom krajinského zmätku
a lupiteľom cirkevného statku.
 
A kráľ zo svojej strany obnovuje
dávnejšie hrozby, výroky a súdy,
nanáhlo vojská zbiera, vystavuje
a kade len koho môže, k sebe lúdi
a množstvo, s ktorým vojnu započína,
sťahuje všetko valom do Budína.
 
Matúš z Trenčína ta nadol pozerá,
jak sa to hrozí a ku vojne strojí,
celého vojna už hýbe, preberá,
on je bojom rád, on sa ich nebojí;
stoja prípravy tam dolu v Budíne,
stoja tu hore veľké na Trenčíne.
 
Idú stadiaľto posli do pevnosti,
k hrdinskej mysli vedú bojovníkov,
Košice, Prešov majú k udatnosti,
k vernosti všetkých predných náčelníkov,
i do rusínskej zeme prerážajú
a tam spojencov, priateľov hľadajú.
 
Peter Petrovič, župan na Brečtane,
za priateľa sa, spojenca im dáva,
sľubuje, že ľud rusínsky povstane,
že mu je známa Matúšova sláva,
že i on nechce viac slúžiť Uhrovi,
zem otcovskú že dobyť je hotový.
 
S českým kráľom tiež Matúš sa priatelí,
stadiaľ ľud branný tiahne mu k pomoci,
oba si sľúbia, že ich nerozdelí
nič v svete, čo len v ľudskej stojí moci;
na východ, západ Matúš ohradený
stojí už sťa hrad valmi otočený.
 
A kňažstvo v jeho dŕžave ho slúcha,
sviatosti všetky radom prisluhuje;
mních skalský Štefan dodáva mu ducha,
nič sa na kliatbu on nedopytuje,
oproti kliatbe kliatbu tiež vysiela
a tej zbavuje ochranca, priateľa.
 
Hrúza vždy väčšia na Budín prichodí,
čo chýr doletí, prípravy sa dvoja,
kráľ si netrúfa, nanovo národy
prosí a núka, vyzýva do boja
susedov a tam knieža Sedmihradov
Dansu pobáda do válečných radov.
 
Sľubuje Dansa a tamtí hotoví;
znajú oddávna, čo boli Slováci;
ten brečtanskému strojí sa pánovi,
títo sa do Čiech hotujú ku práci,
k tomu podvodom a lesťou kráľ v tiesni
cestu si proti Matúšovi kliesni.
 
Tajných do kraja svojho odporníka
vystrája poslov, veľmožov skusuje,
jaký to nečin a vina veliká,
rozkladá, keď kto kráľovi pád snuje
a k tomu statky, hodnosti dodáva,
komu sa znechce Matúša zástava.
 
Zdá sa, že Ctibor rád tých poslov čuje,
Radmírovi sa vidia ich nárady,
jeden i druhý k nim sa priplichťuje,
lež zjavnej každý z nich sa bojí zrady;
hrozná je v ten čas sila Matúšova
a zradca zdrúzgať naskutku hotová.
 
Už celý plní sa Budín vojskami
rozličných zástav, rozličného kroja,
palatín Filipp tam je už s radami
i rady grófa Jordána tam stoja,
veľmožov množstvo, každý so zástavou,
i biskupstvo tam s duchovenstva hlavou.
 
V plášti červenom, krížom vyšívanom,
stoja na koňoch tam meča rytieri,
Nemci strašliví neverným, pohanom,
v boji otuhlí pre kríž bohatieri,
velikí majstri Rikkolf s Benedikom
stoja na čele sami krížovníkom.
 
Na pochod kážu, lež nik si netrúfa
do striedku vraziť Matúša dŕžavy,
mnohý aj z vojska uhorského zúfa,
z diaľky sa ľaká Matúša postavy;
len rytier kríža, otužený v boji,
naň čaká s túžbou, v napnutí, v pokoji.
 
Vpredku sa Filipp s plukami vystrája,
za ním tiahne kráľ a hrozní rytieri,
na krajné zeme Matúšovho kraja
celá výprava sa skrúca a mieri;
kde Torysa kraj tichý pretekáva,
ta sa huk vojny a búrka podáva.
 
Na ten chýr Matúš z Trenčína vychodí,
veľmožmi, mužstvom verným otočený,
okom radostným na ľud branný hodí,
z kraja svojho, z Čiech, z Moravy zídený;
oddávna Veľká čo padla Morava,
jedna tých bratov neviedla zástava.
 
Hore Považím, po brehu dunivom
tiahne sa Matúš na západ povoľne,
po bojovníctve boja prahostivom
spev letí valný o sláve, o vojne;
Matúš sa nesie v tom spevov šumení,
chvíľou v nadšení, chvíľou v zadumení.
 
Od neho nikam sa neodďaľujú
Boleslavín a Radmír so Ctiborom;
rozličné rady, rozprávky kolujú
otáčajúcim tým Matúša sborom;
Boleslavín mu verné rady dáva,
lež z týchto podvod a zrada rozpráva.
 
O brečtanskom vraj padli im pánovi
nedobré chýry k výstrahe do uší:
nestály v slove, že sa vraj k Uhrovi
kloní a svoju prípoveď že zruší,
že ho vraj kráľa dary porušili;
mlčí Matúš, lež zdá sa zasmušilý.
 
Nad Spiš sa prvý mrak vojny sťahuje,
tam už palatín Filipp hospodári;
kam vtrhne, verných Matúša schvatuje
a za ním všetko kadí sa a žiari;
dediny, mestá popolom ľahnuté,
zámky vojskami jeho obsadnuté.
 
Matúš pospiecha svojim verným s ratou
a zastaviť plien ďalší palatína,
s kypiacim hnevom už čata za čatou
letí a on ich k mužstvu napomína;
pod Spiš sa pluky Matúša ťahajú,
tam sa i čaty Filippa zrážajú.
 
Zaviala poľom slovenská zástava,
našír zôkol nej Matúša junáci,
na pravé krielo Čech bojovný stáva,
do striedku svieži, ozorní Slováci;
Boleslavín tam v čele vystupuje
a Matúš ešte rady preletuje.
 
Trúba zaznieva, Česi do útoku,
ich ťažké meče už cvendžia, rúbajú;
k ľavému tiahnú sa Slováci boku,
povolí Uhrov prudkých zachádzajú;
zlorečí Uhor, preklína a cieta
a český meč ho len preč tne a zmieta.
 
Filipp obieha, kričí a popchýna
svojich na zradcov, buričov, Slovákov;
zlorečí Uhor, čo mu nesie slina,
kliatba neplaší, nehatí junákov,
padajú Uhria jako vetrom slivy,
Filipp obieha a kričí jak divý.
 
Ľavé sa krielo čím diaľ pošmykuje,
už i tam heslo dáva sa k útoku;
kosba na Uhrov sa zmáha, zdvojuje,
z obidvojho už váľajú sa boku;
jaší sa Uhor, zmĺka, kliať prestáva,
kam ktorý môže, na útek sa dáva.
 
Vzteká sa Filipp, zdŕža ich a zháňa,
do strachúnov im nadáva, podliakov;
nik nepočúva hlasy svojho pána,
nik sa nevracia z týchto neborákov,
o seba v strachu i sám Filipp zmýva,
za pätami mu pohoň úchvativá.
 
Popri ňom cvála verný jeho sluha
v nádhernom rúchu jak on pristrojený,
aby zachránil svojho pána, druha;
sekne beh, stojí k boju pripravený,
bráni sa, mácha, lež hneď je v zajatí,
a vtom sa Filipp v ďalekosti tratí.
 
"Rozprášení sú!" ozve sa vojskami;
Matúš spokojný verných pochvaľuje
a heslo dáva na pochod trúbami,
po rozprášených hnať sa rozkazuje;
do Šariša sa ženú utečenci,
kde už aj kráľa stoja ozbrojenci.
 
Obstatý kolom je zámok Šariša,
útokom ho vziať Robert sa napína;
kým je okrytý Filippom od Spiša,
kým sem moc pána nevtrhne z Trenčína,
poddávajú sa hlboké doliny,
útokom smejú sa zámku výšiny.
 
Hradby vysoké, v nich verní Matúša;
kto ich dobyje, kto prejde múrami?
Darmo sa Robert s útokmi pokúša,
padá mu mužstvo kamením, šípami.
I sám už Rikkolf obľahnul umdlený,
kameňom z výšky hradu poranený.
 
Dobehnú zbité vtom Filippa čaty,
zmorený aj sám palatín dobieha,
ležením celým, že Filipp je spratý,
hlas úzkostlivý a krik sa rozlieha
a za jedným hneď krikom druhý letí,
že Matúšove už pluky vzápätí.
 
Nachytro Robert na pochod zvoláva,
v okamžení preč tiahnú jeho pluky;
kto môže, beží, nehľadí, nestáva,
ostatné padá do víťazov ruky;
zvoľna a v hneve len rád krížovníkov
nad strachom tiahne spolubojovníkov.
 
S rozostretými Matúš zástavami
pred vysoký sa Šariš rozstavuje,
huk a spev valný nesie sa vojskami,
huk a spev Šariš voľný opakuje;
mosty sa spustia, brány otvárajú,
víťazi, bratia, ruky si dávajú.
 
V rozradovaných zápalistých plukach
len dvaja trnú, zarazení stoja,
straty Roberta držia ich na mukách,
o zradné svoje úmysly sa boja,
náhlej im rady a pomoci treba,
jak chcú zachrániť Roberta a seba.
 
Prestroja poslov, k Matúšovi vedú,
že pán brečtanský naňho sa vystrája,
že jeho čaty už stúpajú k predu
a nebezpečie hrozné mu nastáva;
donášky poslov ešte zveličujú,
sami, čo hrozí, predstavia, maľujú.
 
Búri sa Matúš, nehrozí, neľaká,
neveru skarhať spojenca ukladá,
zrady od svojich dôverných nečaká,
kam všetko bije, na um mu nepadá.
Rady vysiela pokarhať spojenca,
s druhými tiahne sám na utečenca.
 
Ďaleko pluky zutekali kráľa,
nezastávajúc strachom vychytené,
len myseľ rádu nepodvratná stála,
staví a znova do boja ich ženie;
pri Rozhanovciach na širokom poli
sporadujú sa, zbierajú povoli.
 
Posily nové dochodia z Budína,
veliký majster Rikkolf rozkazuje:
Kto bude bežať pred pánom z Trenčína,
skolením, smrťou všetkým zahrozuje;
do predku Uhrov ľakostivých dáva
a týchto rytier obostáva.
 
Neváha Matúš, za kráľom uchodí,
o verné sebe Košice sa bojí;
voj jeho piesne o sláve zavodí,
predkom budúcim víťazstvom sa pojí.
A prečo by nie? Veď všade víťazil,
kde sa len nabral, nepriateľa zrazil.
 
Na úvalistom Rozhanoviec poli
búrlivé vetry proti sebe dujú;
bojovné sa už zástavy rozviali,
vetry ich točia a s nimi lomcujú,
Matúšova je s vetrom v tuhom boji,
nadol sa kloní a sotvaže stojí.
 
Tichá inohdá, teraz rozvlnená
obďaleč mútna Torysa preteká,
vlna sa hádže na breh rozpenená,
duní a kam diaľ sa búri rieka;
i hlas žalostný, keď víchor utícha,
z rieky sa nesie a po poli vzdýcha.
 
V tom živlov boji a citov vlnení,
kde bojovníkov hlas každý stichuje,
v odenie lesklé, v šišak pristrojený
na divom koni Matúš vyletuje;
oko jeho hneď rady preletelo,
jakby z každého obra stvoriť chcelo.
 
K nemu odrazu Boleslavín cvála,
konský sa dupot zasekne v stretnutí,
stoja a jeden s druhým sa zhovára,
vojsko na oboch díva sa v napnutí;
chvíľu tak stoja a jak dokonajú,
na seba pozrú, ruky si podajú.
 
K druhému každý odráža sa boku,
Matúš uchodí prísny, zádumčivý,
pokyvne a už znie trúba k útoku;
po nej sa valia bojovníci chtiví,
na samom predku zrieť Boleslavína,
s Čechmi svojimi on boj rozpočína.
 
Z Uhrov je Filipp prvý postavený,
jeho porážka spišská dopaľuje;
jak Uhor býval predtým oslávený,
pred bojom svojím ohnivo rečňuje,
teraz vraj nectne kryje sa Slovákom,
svojím poddaným, rabom, neborákom.
 
Nedbajú Česi na reči, rozklady,
mečom na chvasty Filippa odvetia,
na nepriateľské vysypú sa rady,
v okamžení ich zo dvoch strán obletia;
strašné ich meče sa lisknú, brinkajú,
pod nimi na stá na zem sa váľajú.
 
Zmätok nastáva, Uhor sa už kláti,
nazad ustúpa, utekať sa bojí,
rytierom kríža je diaľ obostatý,
úbehov všetkých ten školiť sa strojí;
Filipp v súrke ku kráľovi vysiela,
že nevládze viac držať nepriateľa.
 
Bez odkladu kráľ k boju doťahuje,
s ním všetky pluky a kríža rytieri,
z druhej strany sa Matúš ukazuje,
jeho zástavy, jeho bohatieri;
Boleslavín preč len rúbe dokola
a kamdiaľ tiskne nepriateľov z poľa.
 
Matúš odrazu na kráľa sa valí
a "napred" kričí svojim bojovníkom.
"Či chcete," volá, "aby sme nechali
to, čo predkovia svojim nástupníkom?
Hanbu, súženie celého národa?
Slováci, viete, čo to je sloboda?
 
Tí, ktorých tamto pred sebou vidíte,
v nádhere chodia, o nich chýr sa ženie,
vy sa len trápne životom tmolíte
a pred svetom vás nikto nespomenie;
Slováci! Chcete i ďalej len tak žiť,
na Božom svete byť a za živa hniť?"
 
Na divom predkom letí Matúš koni,
za ním jako dážď sypú sa Slováci;
z každej meč strany bojovníkov roní,
hrozne s ním vedia zachodiť križiaci,
lež darmo križiak tne, Slovákov skúša,
na predku vídať bojovať Matúša.
 
Popri rytieroch o zápas bojuje
a množstvo zráža Jordán neúmorný;
Boleslavín ho v boji spozoruje,
jako po vojsku nesie sa ozorný,
doletí k nemu a boj s ním závodí,
na stranu každý preč od nich uchodí.
 
Iskria sa meče a cvendžia strašlivo,
jeden i druhý ešte nedotknutý,
rechtajú kone, spínajú sa divo,
sedí z nich každý na svojom nehnutý,
jako keď ľvi sa popadnú a hlušia,
tak sa tí dvaja sekajú, tantušia.
 
Po dlhom boji Jordán protivníka
šišak presekne, toho hnev vychytí,
treskne mu na meč, z ruky ho vymyká
a Jordán stojí bez meča odkrytý;
ešte sa jedna po ňom rana spúšťa,
upadá Jordán a dušu vypúšťa.
 
Krik sa navôkol strháva, splašené
semotam bežia Jordánove čaty,
víťaz pred sebou jak stádo ich ženie
a kto nevládze, smrťou istou platí;
po celom vojsku krik a ľak preniká
a k pomoci zve majstra Benedika.
 
Priráža majster a v tom okamžení
i hrozný Matúš ta na krik dopáli;
obom sa v očiach oheň rozplamení;
jak sa zazreli, proti sebe stáli,
oba kopije v okamihu hodia,
oba naprázdno, každého obchodia.
 
Príde na meče; majster vycvičený
mečom jak perom ľahučkým zavíja,
v odení hroznom nesie sa zvýšený,
jak istú korisť odporca dobíja;
odráža rany Matúš ramenito
a stojí v boji povážne, skalito.
 
Seká Benedik a Matúš necháva,
boj sa predĺža, niet mu konca-kraja;
čo z diaľky hľadia, keď boj neustáva,
hovoria kolom: "Nepremožní dvaja."
A Matúš čaká, kým omdleje ruka,
i struna silno natiahnutá puká.
 
Slabne už ruka, Matúš biť začína,
Benedik rany ledvaže odvodí;
osudná bila majstrovi hodina,
pod útokom sa Matúša nachodí;
zrachotí rana na majstra odení,
majster je v hĺbku do pleca ranený.
Krv sa vyvalí, majster sa zachveje,
lež ešte sa raz vypína, postaví,
odráža rany, ale ruka mdleje,
rana zas hrozná padá mu do hlavy;
po tej upadá i majster hrdina,
posledná jeho udiera hodina.
 
Poľom ubieha kôň bez bohatiera,
rechce žalostne a za pánom volá,
vojsko sa plaší a rád žiaľ zastiera,
že majster ctený odobral sa z poľa;
Matúš sa sype teraz v rady kráľa
a kde čo stojí, na zem všetko váľa.
 
Ďaleko Matúš sa tne, prerubuje,
za ním slovenská junač plamenistá;
k zástave kráľa cestu prekliesňuje
Matúš jej mečom, dobyť sa ju chystá,
Bondor ju drží, chlap jak ubíjaný,
a okolo nej druhí vybieraní.
 
Nastane kosba, meč slovenský berie,
kde zapopadne, obrancov zástavy,
cez mŕtvoly sa k nej útokom derie;
v obrane Uhor na odpor sa staví,
z jednej i z druhej mnohí ležia strany,
veľa viac z tamtej, čo zástavu bráni.
 
Bondor v úzkostiach hlasom zúfanlivým,
aby nedali zástavu, podbáda;
darmo sa spierať junákom ohnivým,
i sám o chvíľu do zajatia padá.
"Zástava naša," hlas junáctvom lieta,
radosťou tváre slovenské sa svietia.
 
Obďaleč od nej Robert stál v napnutí,
do boja nadiaľ, našír zahľadený,
jako zástava padla, ustrnutý
preč beží nakvap, celý vydesený;
Matúš umdlený na stranu sa dáva
obdychnúť, mysliac, že boj sa skonáva.
 
Čo dych popadá, k veľkému majstrovi
Robert ulieta, hrúzy mu maľuje,
prosí o pomoc a majster hotový,
k boju ho už aj pomsta rozpaľuje,
stal on k obrane s rytierstvom ostatným,
samým výchyrným a samým udatným.
 
Náčelník hrozný v zúfalstve a v žiali
do boja vchodí, s ním jeho rytierstvo;
kamkoľvek zástup strašlivý sa valí,
padajú mužia, padá bohatierstvo,
zástup jako smrť každého zobiera,
koho živého postretne, umiera.
 
Bráni sa junač chtivá, odhodlaná,
len z kroka na krok ustúpa, uchodí;
ruka rytierov bojom vychovaná
mečom jak brázdu lemešom zavodí;
sily umdlené, zmätok sa počína,
Rikkolf s rytierstvom preč cestu pretína.
 
V horúcom boji na ústupe svojim
Boleslavín vkvap na pomoc prichváta.
"Hanbu, Slováci, vašu neprestojím,
či meč náš cestu vrahom nezahatá?"
skríka a divy v novom boji stvára
a Slovák cestu križiakom zatvára.
 
Zborený Rikkolf na neho pripáli
a jako slepý mečom po ňom seká;
Boleslavín sa na krok neoddiali,
mečom Rikkolfa zároveň dopeká:
krvou sa meče už začervieňajú,
čo ďalej, zdá sa, že v sile zrastajú.
 
Dlho na súcu čakali chvíľu
dovŕšiť zradu Radmír so Ctiborom,
okrývať, chrániť Matúšovu silu
stáli po strane s četným oni sborom;
všetkého strata tuto na nich čaká
a bohatá tam odmena ich láka.
 
V rozhodnej chvíli, v najľútejšom boji
s podvedenými na úbeh sa dajú;
po celom vojsku slovenskom krik stojí,
že mnohí zradne k Uhrom prebiehajú;
krik ten zatrasie i Boleslavína,
on majstra púšťa, za nimi popchýna.
 
V ľútosti, v hneve preč za nimi cvála
a Rikkolf za ním a za ním rytieri;
kopa ho zrazu obhrkla, obstala,
každý meč naňho naťahuje, mieri:
Vidí, že sám je dokola hrdina,
vidí, že bila ostatná hodina.
 
Po Matúšovi ešte raz zatúži
a volá za ním, nik sa neozýva;
mečom už mácha; hrdina neslúži;
on sa nepoddá, o milosť nevzýva,
seká v myšlienkach: "Sloboda Slovákov
keď mrie, nechže mrie so smrťou junákov."
 
Veľkého majstra odrazu poraní,
druhých navôkol rúbe a odbíja,
lež i veľký sa toľkým neobráni,
a čo meč, s každým bohatier zavíja;
zbodajú, zrazia z koňa bohatiera,
on vzdychne ťažko a oči zaviera.
 
Krik zúfalý, že Boleslavín leží,
Slovákmi letí, že nikde Matúša;
kam kto zastihne so životom, beží,
nikto sa v boj viacej nepokúša;
po jednom, v hŕbach všetko v beh sa dáva,
chrapot úmorný len v poli ostáva.
 
"A kamže, Matúš?" každý sa spytuje;
jedni tou, druhí inou zase stranou
že bežal, istia, tretí doisťuje,
že zradcov padnul, v boj sa vrátiac, ranou,
iní v zajatie; inšia reč každého:
Nedozvie sa nik nič o tom istého.
 
V pohoň sa križiak za útekmi valí,
pohoň ďaleká, útek nezastáva,
pri Žabokrekoch až rád k nim dopáli
a ostatnú im tu ranu zadáva;
zbavení viery a bez náčelníkov
padajú všetci do rúk krížovníkov.
 
A mestá, zámky, pevnosti Matúša,
na Uhrov zdurným čo hľadeli okom,
čím ich o jeho chýr skaze ohlúša,
poddávajú sa rad-radom útokom:
Preč ich nádeja, opierať sa darmo,
padnul už Šariš, upadlo Komárno.
 
Aj župan mocný, na brečtanskom hrade
verný, podvodom len zlých očiernený,
po Matúšovom skazonosnom páde
nevládze držať sa osamotnený;
vojvoda Dansa doňho sa oddáva,
v nerovnom boji župan dokonáva.
 
Len ešte jeden drží sa a bráni,
nezhrozným okom navôkol sa díva,
darmo nepriateľ tu na obliehaní,
darmo sa morí a dnuká dobýva;
on tak jak predtým i teraz sa spína,
nedobytné to sú hradby Trenčína.
 
Čo útok, to hrom zarachotí zhora,
čo útok, sila nepriateľov padá;
chýr ide hrozný ten kolom-dokola,
že sama ruka Matúša tam vláda;
neprejde chýrik z hradu zamknutého:
"Ktovie, či Matúš a či len duch jeho!"
 
Tak bežia roky, a zámok sa tríma,
treba nepriateľ dokola hurtuje;
čím sa on viacej dobyť ho nadýma,
tým viacej zúfa, duchom upaduje;
časy to dlhé a strata veliká
a z hradu nezrieť roky človiečika.
 
Tam jakby všetko vždy zakliate bolo;
keď útok stane, číre ticho vláda,
len časom v noci zámkom sa okolo
spev žiaľny vinie, po doline padá:
Môžbyť, že spevec Matúša tam starý
nôti jak slávik ostatný spev jari.
 
Či spieva komu a či len prebiera
dušu si piesňou, v smútku utajenú,
nevedieť; spev, jak povstane, umiera,
slabú len počuť údolím ozvenu;
zamlkli všetky navôkol ohlasy,
tam sú už tvoje slávne, Trenčín, časy!