Matúš z Trenčína
 
Vstup

Kto spod Turecka hore Váhom stúpaš
a oči ti preč hore vodou bežia,
alebo keď ich z hôr Jastrabských kúpaš
v krajinkách šumných, čo nad Váhom ležia,
na vrchu sa ti zámok vystrie starý,
nesúci sa tam jak nad horou chmáry.
 
Stojí tam zámok šedý, spustatený
jako nad hrobom starec svojich detí
a tak jak tento na hrob zahľadený,
do ktorého už sám neborký letí,
dolu Považím trúchlivo pozerá
a pútnik smutný k nemu sa poberá.
 
Pusto po zámku, nič sa tam nečuje,
a boli časy, keď hurtuvávalo,
až z výšin, z ktorých prudký Váh zbehuje,
tam sa za Tisu, Dunaj rozliehalo.
Bolo to; teraz tie múry tam stoja
jako budovy večného pokoja.
 
Stoja, bárs sa už mnoho vekov hnalo
a mnoho búrok nad starou ich hlavou
a trebárs už aj dosť z nich zhrkotalo,
jako od žiaľu nad zapadlou slávou,
bo aj ten kameň, keď ho svet necháva
smútkom sa na prach drobný rozsypáva.
 
Ponad tie múry vytiahnutá veža
jak obor starý na ne sa opiera
ktorý, keď ho už sila ušla svieža,
chtiac sa zdať hrozným, ešte sa vystiera:
Daromná snaha, keď sila sa minie,
i tá u sveta vážnosť ti zahynie.
 
Ktože na teba, zámok, si spomína,
a dosť sa sveta vôkol teba točí;
lež svet ten nevie o sláve Trenčína,
od múrov chladných tiahne sa a bočí,
len spevec časom o tebe myslieva
a pieseň hlasnú a hneď boľnú spieva.
 
*     *      *
 
Na Trenčíne sa, na zámku Považia,
dajaký hrmot a búrka strháva;
všetci navôkol vyzvedieť sa snažia,
čo to za zmena okoliu nastáva,
lež nik sa o tom nezvie od Matúša,
jako hrob jeho zavrená je duša.
 
Na vysočinách zámku, na Trenčíne,
sedí si Matúš, jako pán si tróni,
čokoľvek žije v považskej doline,
pánovi Váhu všetko sa to kloní,
a vlny Váhu, kadekoľvek plujú,
jeho meno, moc, slávu oznamujú.
 
Dlhá na zámku predtým tichosť stála,
lež ako chýr ten na zámok dobehnul,
že si za svojho vyvolili kráľa
Uhria Roberta, pokoj sa pretrhnul,
všetko sa teraz k dačomusi strojí,
po dávnom zrazu je tichu, pokoji.
 
Z rozličných sveta strán sa hore vodia
všeljakí ľudia, bojovníci, páni,
pobavia sa tam a zase odchodia
v hlbokom, jak sa vidí, rozjímaní;
čo sa tam schodia, o čom tam reč majú,
hovoria dosť, lež všetko len hádajú.
 
A medzitým, jak sa vidieť dáva,
v zámku pracujú tuho dáke moci,
bo sa v palotách svetlo ligotáva
dlho-predlho, a to noc po noci;
a v nich rozličné postavy sa snujú
a čo sa znať dá, hovoria, rokujú.
 
Takto sa dlhšie preťahuje časy,
čo na zámku huk, hrmot neprestáva;
o Matúšovi idú mnohé hlasy,
a on o sebe nič vedieť nedáva,
ale sa vidí, že skoro sa letom
z hradu jak orol šírym pustí svetom.
 
*     *      *
 
Mračno, temno na Považí,
mesiac sa po chmárach valí,
hneď sa svetlo z neho leje,
hneď sa v mračnách hustých kalí,
a jak trochu len preletí
a prešibne husté mraky,
meče na ňom sa zligocú
a kopije a šišaky!
A keď chvíľu z hustých mračien
vysadne a noc zažína,
konníkov sa hajno vidí,
jak sa valia od Trenčína;
od Trenčína hore Váhom
moc konníkov ubehuje
a dupot sa po Považí
poľom, horou ohlasuje;
popred nimi na sivkovi
a v šišaku pozlatistom
letí vodca a sa svieti
sťa na nebi mesiac čistom;
a za ním čo hajno letí,
tak sa nesie a pozdáva,
sťa za jasným keď mesiacom
dlhá skrúca sa mrákava.
Letia vranní hore Váhom,
dediny len preletujú,
už navôkol svetlá zhasli,
len sa v zámkoch zablyskujú;
dlho už noc rozostrená,
svetlá ešte pohárajú,
vari v nočnej že hodine
hostí v zámkoch sčakávajú;
a konníci proti svetlu,
čo zo zámkov vyblkuje,
chytro jako vietor letia
a hlas strážnych vykrikuje:
"Nech sa brány otvárajú,
nech sa reťaz odopína,
idú hostia sčakávaní,
ide Matúš od Trenčína."
A brány sa otvárajú
a reťaz sa odopína;
a do brán sa otvorených
ženie Matúš od Trenčína;
za ním jako hrmavica
druhovia mu pripálili,
po zámku sa hrmot strhnul
a paloty rozsvietili;
dvoranstvo ich zámku víta,
srdečne pán pozdravuje
a do palôt rozsvetlených
všetkých zaraz uvodzuje;
a v palotách rozsvetlených
kolo stolov zasedajú,
reč sa stŕha a Matúša
všetci najprv načúvajú;
a keď Matúš dohovoril,
za čímsi len tak zahoria,
potom ešte rady vedú,
až sa všetci dohovoria,
a keď rady ukončili,
na kone zas vysedajú,
jako prišli, tak sa cvalom
ďalej zase uberajú;
popred nimi na sivkovi
a v šišaku pozlatistom
letí Matúš sťa pred chmárou
keď na nebi mesiac čistom;
od Trenčína tak sa ženú
do Podhradia, do Lietavy
a cez Starý hrad a Strečno
do Turca a do Oravy;
a oravské jako vrchy
krížom-krážom obchodili,
do Liptova hlbokého
sa sťa chmára prevalili;
vysoko sa ponad jeho
hrozné vrchy Kriváň spína,
vysoko sa ponad druhov
nesie Matúš od Trenčína.
Z Liptova sa hajno nesie
ta do Spiša, do Zvolena
a stadiaľto, kde Torysa
šumným krajom rozložená.
Do Zemplína od Torysy
ďalej Matúš uletuje
a na zámku sa Brečtanskom
v lete svojom zastavuje.
Šíre kraje, dlhé zeme
konníci preč oblietali,
obchodili zámky kolom
a po nich sa radievali;
deň im býval odpočinkom,
púšťali sa na let v noci,
mesiac sa im prizerával
a na dobrej bol pomoci.
Kamžes', Matúš, si vyletel?
Do jakejs' sa dal končiny?
Čis' sťa orol sa vyšvihnul
nedoletnej do výšiny?
 
*     *      *
 
Pod Trenčínom sa surma vychytila,
vojenská veje na zámku zástava,
navôkol zámku krajina ožila,
vidno, že na boj búrlivý sa dáva;
i sám sa zámok pozdáva pohnutým,
do výšky strmším, do diaľky napnutým.
 
Sila sa ľudstva ku Trenčínu valí
pod vojenskými všetko zástavami:
chlapi sťa duby, čo ich napájali
skalnaté Tatry čerstvými vodami;
predok zástupu vedú bohatieri,
páni zo zámkov, veľmoži, rytieri.
Čo len zasvitne, trúba neprestáva,
jednako nové pluky oznamuje,
tam plť s zástupom dolu Váhom pláva,
odinuľ druhý po suchu putuje;
čo majú Tatry ľudu bojovného,
všetko do zámku tiahne obrovského.
 
Vysokých vidno tam synov Liptova,
Oravy chladnej kremenisté deti,
bystrých šuhajov, čo ich Turiec chová,
a Hrona driečne, vyšvihnuté kvety,
zo Spiša chlapi, Šariša, Zemplína
dvoria si teraz okolo Trenčína.
 
Jak keď je klasom pole zarastené
a sa navôkol celé poknisuje,
tak pod Trenčínom všetko zatajené
vojskom, kam sa len oko rozbehuje;
lomot sa po ňom nesie nepokojný
a spev sa z neho vyráža bojovný.
 
Zvonku je vojsko, dnuká v zámku páni,
tam krik a hrmot, tuto ticho stojí,
vojsko vo speve, páni v rokuvaní
o krajine a výprave a boji;
páni sa radia a vojsko sčakáva,
na boj sa pýta, o ňom si výprava.
 
A tu do rady chýry dobehujú,
že je Roberta trón už ohradený,
valne vraj k nemu mnohí pristupujú
a na každého súd ten vyslovený:
Kto by pravému kráľovi sa spieral,
aby vlasť stratil alebo umieral.
 
Zbúrila pánov v zámku tá novina,
jedni nad druhých zbúrení volajú:
"Tam je už naša zadaná krajina,
naša sloboda, kráľa nám tískajú;
natisknutej my nechceme mať hlavy,
tvojej my, Matúš, druhovia výpravy."
 
V zástupe veľkom z brány vychádzajú
páni s Matúšom rozohnení v tvári,
šišaky sa im na hlavách blýskajú,
lež ešte väčší oheň z očí žiari:
v prostriedku Matúš so šišakom zlatým,
okom pokojným, túžobným, napiatym.
 
K vojskám pod zámkom tuhým idú krokom,
tie v rady stanú, pánov pozdravujú
a páni každým obídu ich bokom
a Matúša za vodca ohlasujú;
zahučí celým vojskom: "Sláva, sláva,
nechže víťazí Matúša zástava!"
 
A Matúš pozrie panovitým okom
po vojsku, jak sa ďaleko podáva,
a rečie: "S bystrým nášho Váhu tokom
i naša pôjde ta nadol výprava,"
"Ta nadol, nadol," celým vojskom beží
a Matúš pridá: "Tam mať naša leží."
 
"Čo za mať naša?" vojskom sa ozýva
a v kriku Matúš nazad sa obracia;
vojsku, aby sa bavilo, pokýva
a sám sa s pánmi hor na zámok vracia,
kde ešte veľká stroji sa hostina
na rozlúčenú s hradbami Trenčína.
 
Vo veľkej zámku palote hodujú
páni s Matúšom, veselo sa bavia,
vybranými sa jedlami častujú,
tokajským vínom pripíjajú zdravia
pánovi zámku najprv, Matúšovi,
potom kolkolom každému hosťovi.
 
Ďakuje každý, a čo na um padne,
veselú pritom pesničku zaspieva,
zo srdca ide a na srdce sadne
a tak palotou celou spev obieha;
smiechy a žarty, štrnkania, prekárky
vedno sa sypú a bežné zhovárky.
 
Len čo si sedí tam zavrchom stola,
Matúš, ini keď mu pripili, nespieval,
hneď oči spúšťal, hneď nesie dokola,
zdá sa, jakby sa často zamyslieval;
oči sa jeho túžobne skrúcajú
a prenikavo na hostí padajú.
 
"Viete, čo, páni?" odrazu zavolá,
"spevavú teraz tu spoločnosť máme,
ja som nespieval, spev ide dokola,
dám vám zanôtiť, nech sa vyrovnáme;
mám ja tu spevca, ten vám dač' zaspieva,
i mne na zámku on často nôtieva."
 
"Dajže ho doviesť," každý vyvoláva,
a Matúš káže, aby ho priviedli;
vysoká vstúpi v palotu postava,
šedivých vlasov a v tvári vybledlý,
blesk očí jasný už tiež sa zaháša,
na ducha časov starých sa ponáša.
 
Dakedy už len ten blesk z očí strelí
jako z kahanca, keď ide zhasínať,
páni sa naňho všetci zahľadeli,
čakajúc, kedy bude spev počínať;
on harfu kladie a struny napína
a pomaly ich preberať počína.