Na matkinej mohyle

Príďže ešte, príď ešte raz
k nám, mati naša drahá,
k tebe sa tam každého z nás
pod chvíľou srdce ťahá.
 
A keby si, jaké chvíle
trávime tu, videla,
iste by si deti milé
ponavštíviť sletela.
 
O samote, v otupnosti
berieme sa cez ten svet.
Zahľadení k minulosti,
tu útechy pre nás niet.
 
Zahľadení na tie dni tam,
na ten náš tam rodný kraj,
kde usmieval s teba sa nám,
s líca tvojho zemský raj.
 
Všetko to tam! Ešte k tomu
opustilo mnoho nás.
Či vieš, život náš sme komu
chceli dávať každý čas?
 
A čo je s tým, čo je s nami?
Čože, drahá, stalo sa?
Nádeje tam za horami!
Uschly jak len tá rosa.
 
A miesto nich, kde viazneme,
kebys', drahá, spatrila,
znechcelo by sa ti zeme,
nazpäť bys' sa vrátila.
 
Teba pokoj tam ovieva,
anjelský tam slýchaš spev
a nám v duši sa prelieva
hlboký žiaľ, ľúty hnev.
 
Len keď sa tam prenesieme
k tebe, drahá, v rodný kraj,
na chvíľu si spomenieme,
že i nám bol kvitol máj.
 
(Orol V, 1874, s. 97.)