Duchy otcov, preč letíte,
tu nás svojích odchodíte,
tu na príkrej žitia ceste
a podpory vy, kdeže ste?
 
I tys' už skončil, otec môj,
bolestný, prácny život svoj,
tu už ležíš rozopnutý,
zmorený, zbledlý, zvädnutý.
 
Jasné tvoje modré oko
zavrené je už hlboko,
hlasy večne už zastaly,
čo dolinou tou hýbaly.
 
Túleval si dieťa k sebe,
stával chlapec som pri tebe;
teraz nedbáš už o syna
a čo žiali tu rodina.
 
Kde ste, časy, kde si náš svet,
žitia nášho rozvitý kvet?
Všetko sa to preč podelo,
rozprchlo a rozletelo.
 
Časy milé, chvíle dávne,
príjmiteže rozžehnanie,
tu na otca chladnom tele,
rozžehnanie smutné, vrelé.
 
Rozvej smutný ten chýr z dvora,
po doline kol dokola,
lípka naša opadnutá,
sama smutná, ustrnutá.
 
Rozvej ho po tichých dvoroch,
po tých hájoch, temných boroch,
tam po stráňach a po poli,
s ktorými sme známi boli.