Darmo dokola tekáte,
nadarmo, oči, hľadáte,
nenajdete ho na zemi,
on už tam v hrobe složený;
nevidím ťa viac, Karle môj!
 
I ten národ, ti tak milý,
čo sbiera k životu sily,
i tvoje spanilé kvety,
tie drobné, malunké deti,
čožes' opustil tak, brat môj?!
 
A s otcom tým utrápeným,
bolesťmi smrti skľúčeným,
s matkou, tou láskou horúcou,
na rany svojich hynúcou,
jakože lúčil sa duch tvoj?
 
Vrstovník, môj najdrahší druh,
so mnou jeden cit, jeden duch,
prečo môj život nestichol,
už jeho kvet i tak sprchol,
čos' ty nedošiel na môj hrob?!
 
Ale ja, svetom trýznený,
k tomu som ešte súdený,
na tvoj prevčasný hrob chodiť,
siroty tvoje naň vodiť -
čos' ma skormútil tak, brat môj??
 
Ó, zjav sa ešte, zjav sa nám,
útechu daj tým sirotám!
Ale ty tam, najdrahší druh,
kam nepreniká hlas, len duch,
zanikols' ty na veky tam!
(1851)