A. O.

Uvädnul si prenáhlo, kvet,
ty pekný kvet Hrona,
v duši tej svet opúšťala
v láske, viere k svojím stála,
zbožná Antigona.
 
Ani ten kvet rodnie kraje
nezrely, keď vädol,
ani tvor svoj ušlechtilý
do náručia nestúlily,
keď uvädlý padol.
 
A v srdci tom tolká láska
horela k tým krajom,
že sa mnela v jejích lone,
tam na živom šumnom Hrone,
otočená rajom.
 
A k rodom jích koho srdce
túžobnejšie bilo?
Jako sestra k bratom zlatým
navráteným, driev odňatým,
tak sa k ním túlilo.
 
V týchto citoch, v tom nadšení
mizla tá postava,
duch sa to len byť pozdával
a ten v ríšu duchov plával,
kde jeho oslava.
 
Pamiatka ti neuvädla,
ty nášho kraja kvet,
vzdechy jeho nech lietajú,
kde ti zvleky spočívajú,
kde zapadnul ti svet.
 
S nimi spolu i naše tam,
často tam zaletia,
bár aj túžby tvoje vrelé,
už tam v zemi onemelé,
viac jím neodvetia.
(1853)