Reč Ľ. Štúra na uhorskom sneme
15. januára 1847
e sa živá reč miesto mŕtvej latinskej za diplomatickú vo vlasti našej povýšila, to, ako myslím, každý za dobré uzná, bo nech mŕtvi pochovávajú mŕtvych, a živí nech žijú medzi živými. Ale tejto zásady platnosť a cena v tom najmä záleží, aby sa živí napospol tým lepšie a cieľuprimeranejšie rozvíjať a vzdelávať mohli, čo je aj hlavná námera veku nášho, že vzdelanosť všeobecne rozšíriť sa namáha. Za slobodou ide vek náš, za slobodou ide vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej slobody prísne sa vyhľadáva vzdelanosť, bez ktorej sa tamtá vonkoncom uskutočniť nedá. Medzitým ako je povinnosť jednotlivých krajín a štátov tieto dobrodenia rozšíriť a ich užívanie aj jednotlivcom dopriať, tak aj jednotlivci právo majú žiadať, aby sa im k občiahnutiu tohoto cieľa potrebné prostriedky od vrchností krajinských podali a od nikoho sa neodopreli. A zo stanoviska tohoto prosím stavy a rady, aby ráčili také poriadky urobiť, podľa ktorých by sa v takzvaných elementárnych (počiatočných) školách vo všetkom vynaučovaní reč materinská zadržala, menovite v školách ľudu slovenského rečou vynaučnou slovenská ostala. Tak som presvedčený, že to veľmi leží v záujmoch našej krajiny, aby sa ľud tento vzdelal a duchovne nezanedbal. Oslobodený a osvietenejší ľud nemôže slúžiť za podlý prostriedok proti rozvíjajúcej sa slobode, a ľud náš je predsa posiaľ obyčajnými feudálskymi vzťahmi a ťarchami zavalený, a to tým viac, že má neúrodné zeme, a na horných stranách Uhorska v pomere omoc väčší počet aristokracie sa nachádza ako na dolnej zemi, a tak jej vtok na ľud omoc ťažší ako tuto. Schudobnelý, ako írsky, ľud tento musí s hladom bojovať, okrem toho na mnohých miestach vystavali zemskí páni pálenice tak, že už všetok zoslabnutý, zbledlý a len ako tôňa otrhaný sa vláči. Keby pri tomto nešťastí ešte ho to potkať malo, že by ani vyučovanie vo svojej materinskej reči nedostal, teda by sa naozaj do sprostoty celkom pohrúžil a do hrozného duchovného i materiálneho zanedbania upadol. Každý učiteľ z každodennej skúsenosti zná, že je reč materinská najlepšia, najspôsobnejšia k vyučovaniu, bo v tejto nielen myslieť, ale aj cítiť sme naučení, a k dobrému vyučovaniu a vzdelávaniu aj toto je potrebné. Za krátky čas len môže chodiť dieťa chudobného človeka do škôl, ak by sa ešte k tomu v materinskej reči nevyučovalo a len mechanicky v cudzej reči sa učilo, vtedy by také vynaučovaie nie dobré, ale naopak, len škodné následky malo. Preto prosím stavy a rady v záujme ľudu tohoto, aby riadne vyučovanie v materinskej reči dostával a odbavovanie služieb Božích v tej samej reči sa mu neporušené zanechalo. Žiadam teda, žeby sa slová v návrhu po tých slovách: „kde sa maďarská reč z povinnosti vyučovať má" nasledujúce slová „ohľadne jej uvedenia za reč všeobecného vyučovania s ohľadom na okolnosti nech patričné vrchnosti poriadky porobia" vynechali a na ich miesto položilo: „ale nech rečou vyučovania ostane v obciach reč materinská".
(Slov. nár. noviny, č. 255, 25 januára 1848.)
