Slávnosť na Devíne

a lýceu jestvovali toho času tri Spoločnosti mládeže: jedna, najväčšmi protežovaná, maďarská, ktorej náčelníkom, protektorom a obživovateľom bol Greguš; druhá nemecká, ktorú spravoval Schröer, tichá, kontenplatívna a na počet najmenšia; tretia, najčinnejšia, ale i najväčšmi stíhaná a prenasledovaná, bola Spoločnosť slovenská pod predsedníctvom Mateja Ševrlayho s riadnym miestopredsedom, ktorý vlastne viedol všetko a býval od Spoločnosti slobodne volený. Ľudovít Štúr bol jedným z najvýtečnejších týchto miestopredsedov.

Oči všetkých obrátené boli na Štúra a na jeho Spoločnosť, preto i zavčasu priučil sa byť veľmi opatrným, až úzkostlivo skrýval sa i s tými najobjektívnejšími myšlienkami, len aby nezavdal príčinu k upodozrievaniam a hateniam jeho činnosti pedagogickej.

Výlety do hôr, na „Kozí vrch", na „Batzenhäusle", k „Červenému krížu", ačkoľvek i tie delili sa na všeobecné a na sympoziá, boli predsa už tak zovšeobecnelé a známe, že ani Štúr nemal za potrebné zachovávať dáku mimoriadnu opatrnosť, považoval ich ako obyčajné spevokoly.

Ale Štúrov ustavične tvoriaci duch prišiel tu zrazu na nový spôsob „výletov na hroby dávnej slávy": tam sa zohreje duch náš k novým činom. História pre národ živý je tým, čím svedomie pre človeka. Človek bez svedomia je koža biedna, daromná; národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých. Tak hútal a dumal Štúr v najužšom kruhu svojich priateľov. Zápalčivý Zoch, prísne všetko rozsudzujúci Grossmann a Frndák, hudobne a básnicky naladený Rafanides, veliký priateľ výletov a Štúrov alter ego, Čendekovič, zhodli sa so Štúrom na výlete na Devín.

„Výlet na Devín" a Štúrova úzkostlivá opatrnosť zdali sa priečiť sa jedno druhému; ale boli tu junáci, ktorí chceli na bubon vec uderiť a vyzvať celú Spoločnosť slovenskú na Devín. Konečne sklonili sa všetci pred náradou Štúrovou, že to má byť sympozion z najvyberanejších a najhodnovernejších oduševnencov za národ. Nátlak zaiste bol veľký, pod ktorým mládež trpela, a pri toľkom množstve mládeže mohla by sa snadno prihodiť dáka výtržnosť. Veď ak sa výlet tento dobre vydarí, budúcne budeme môcť zriadiť výlet všeobecnejší. Tak starali sa Štúr a užší krúžok jeho priateľov.

Užší kruh mal byť vybraný a prísne uzavrený. Na také sympozion tešili sa zakaždým mladší i starší; a čo teprv dostať sa mala dušiam za pochúťka ideálna na Devíne, rumoch to zapadlej slávy dakedajšej národa slovenského! V takých užších kruhoch sa Štúr rozhovoril a vylial celú dušu svoju s jej žiaľmi a radosťami, čo mu opatrnosť nedovoľovala vo väčšej spoločnosti činiť. Po každom jeho sympoziu nové vrenie duchov nastalo v mládeži, hneď za tú, hneď za inú novú ideu.

Prípravy k „výletu na Devín" konali sa skryto; len užší kruh priateľov národa a údov Spo1očnosti zasvätený bol do tajomstva. Aby nápadným nebolo, keby veľká časť slovenských študentov nebola na prednáškach - o popoludniach stredy a soboty nemohlo byť tiež reči, keď zasadnutia rozličné bez tých najprednejších údov nedali sa dobre myslieť - vyvolila sa nedeľa ku výletu; bol to deň Jura, 24. apríl roku 1836. Všetky možné pravidlá opatrnosti predpísal Ľudovít, medzi ktoré patrilo: výlet nesmel byť hromadný, najviacej traja a traja mali včasne ráno vybrať sa z mesta; pozvanie malo sa stať menom Štúrovým od jednotlivých do tajomstva zasvätených, ale tak obmedzene, že každý len tých mal zavolať, ktorí mu boli udaní, so zaviazaním ich, aby žiadnemu zo svojich priateľov o výlete na Devín zmienky nerobili, tým menej snáď dakoho nepovolaného so sebou vzali. A všetko bolo navlas exekutované, takže mohol sa dňa 24. apríla zavčas rána s pozvaným i najlepší priateľ stretnúť na ulici a spýtať sa tohoto, kam ide, iste nebol by sa pravdy od neho dozvedel. Až za Bratislavou so smiechom a radosťou podávali si ruky a v tešení sa na výjavy dnešné poberali sa ku Devínu. Jarné slnko kúpalo svoje lúče v tichom, veličensky v svojom koryte rozlievajúcom sa Dunaji; biele múry starého Heimenburgu zasielali pozdravenie k dobrému ránu „Brecisburgu" - Heimburg Bratislave a vpravo vítali pútnikov staré rumy Devína. Spev veselý, túžbyplný sladil a obživoval pochod mladoňov, v hrudi svojej zápaly vekotvorné nesúcich.

To, hľa, prvý plod tyranského, nesvedomitého, blbého utláčania mládeže k vyšším cieľom sa nesúcej. Ona hľadá spravodlivosť pre pravdu, za ktorú plameňom horí jej duša a ktorú chce zjavne hlásať a vyznávať štúdiami, dielami, piesňou a slovom srdečným: no, keď už vidí a skúsi bolestne, že najideálnejší tento smer duchov biľagovaný je ako zrada vlasti, ako zločin, vtedy vrhá sa do tajných skrýš a nehatená slepotou tyranov slobodne si tvorí svety spravodlivosti a pravdy a v rozvoji tomto ideálnom tuží a nad oceľ tvrdšou činí dušu šľachetnú.

Proti takejto mládeži darmo kujú kováči okovy a reťaze, lebo čopriam i dajedni odídu svetom a roztopia sa v ohni pokušenia a zhoria sťa raždie a strnisko, jadro mládeže takej zostane nenarušené a vyženie v národe nové prúty, nové podrastky, silné haluze, v ichžto tôňach odpočinie dakedy národ ubiedený.

Program, Štúrom zostavený, známy bol len čiastočne jednotlivcom ustanoveným k rečneniu; každý znal druha pred ním vystupujúceho; prehľad všetkého bol v rukách tých predných, ako boli Štúr, Zoch, Grossmann (Gustáv Dobroslav), Čendekovič, Červenák, ktorí pripravení na pôvodné reči a básne, predok viedli. My mladší mali sme naložené skrz tých, ktorými povolaní sme boli k výletu na Devín, predniesť básne tu z Kollára, tu Hollého, tu Klácela, v ktorých rečnení vyznačili sme sa v Spoločnosti. Ja som bol do tajomstva zasvätený Záborským, s ktorým dali sme si heslo, že sa zídeme na Rybnom námestí pri šránkoch nad Dunajom, a od toho dostal aj som naloženie zarečniť Klácelovu báseň „Přísaha". Škultéty bol vychyteným rečníkom odsekov z klasického „Svatopluka"; medzi tými boli odseky zo spevu piateho, reč Zemižížňova:

Večne-li odsúden k tomu náš je tu na svete národ,
pod cudzím aby len sme zaprahlí dýchali jármom,
a vlastnú slobodu, vlastnú neužívali voľnosť? atď.
Alebo opis udatnosti a osoby Borislava:
Strašný též sa valí Borislav, hrozného preslavný
jaščera ukrotitel, čo zakáď žil, v zroste pribýval atď.

Dnes mal sa onen prvý odsek ozývať na Devíne. Okolo ôsmej hodiny boli sme, my ľahšie vojsko, už

v záhrade hostinca pod Devínom a túžobne čakali ostatných; napokon prišiel i Ľudovít so svojím Čendekovičom a Jaroslavom Borikom.

Pochod na Devín bol hromadný. Srdce v hrudi bilo nepokojne, túžba, vrelý cit lásky k neznámej, ale z hlbín duše ctenej minulosti slovenského národa zaplavili celú bytnosť oduševnenej tejto mládeže slovenskej. „Posvátná místa jsou kamkoli kráčíš," ozývalo sa vo všetkých dušiach slovo Kollárovo, a my skutočne sotva sme dýchali, aby sme i dychom neurazili sväté pamiatky tu pozostalé po otcoch slávy a deja plných. Zo spoločnosti s uvädlým srdcom cítili sme sa tu byť ako čarovným prútom preloženými do spoločnosti dávno zašlých duchov, ktorých srdce živé tlklo za veci pospolité národa celého a jeho bytu na svete. Nevysloviteľné city prelievali sa srdcami našimi a myseľ naša vznášala sa len v minulosti. Rozpomienka na tieto city, toto horovanie ducha nadiktovala mi po siedmich rokoch tú sloku, od priateľov chválenú, z piesne mojej „U proudů valných Dunaje šírého" atď.:

Zerzaven dřímá někde meč Mojmíra,
přilbu Svatopluka skála i rum svírá;
jen zde a onde, ze zapomenutí
spomínka v písni k nebesům se kroutí.

Z temena hradu otvárajú sa najrozkošnejšie výhľady na západ, sever a juh. Od východu čnie lysá Kobyla, vysoká Homola a od nej smerom severným tiahnu sa malé Karpaty; pod nohami vpadá mutná Morava do valného Dunaja. Slnce jasné osvetľovalo temená hôr a hradov a jeho teplé blesky padali na junač slovenskú, tu si v kolo zastavšiu. Tichý vetríček, čo poťahoval z juhovýchodu, ochladzoval rozpálené tváre mládeže a pohrával si bujnými vlasmi strunovitého, vysokej postavy Ľudovíta, zastavšieho si na zvýšený rum s odkrytou hlavou. Všetci sňali klobúky z hláv a spievali pieseň novú, ktorej odpisy rozdávali sa na ceste hore hradom. Zádumčivý nápev: „Nitra, milá Nitra." Štúrova táto pieseň znela:

Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,
povězže nám, kedy tvoje hradby stály?
„Moje hradby stály v časech Rostislava:
on byl vašich otců, on mých hradeb sláva.
Sláva moje sláva, kdeže mi spočíváš?
Ach, darmo, větříčku, prachy jej rozvíváš!"
Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,
kýmže se tvé hradby ještě slavívaly?
„Slavívaly se ty otci mé krajiny,
s nimiž kvitlo štěstí milé mé rodiny.
Šťastný věk jí svital, nyní jí nesvitá:
v cizém poli kvítek a v stínu nezkvitá!
Když si na to myslím, oko mé pozírá
na hrob Svatopluka, na prach Slavimíra.
Na ty se zanáše, želem ošedívám,
a když na mou dávnou říši se podívám,
dolů hradby slzy mutné mi padají,
ony mutnou sestru Moravu dělají.
Proto ona teče kalná do Dunaje:
já padám a se mnou zapadají kraje.
Tam ten vrch mne želí, když mne padat vidí,
již hle, lysým zůstal - snad jej žel ten sklidí!
I slunečko za tú horu když se skrývá,
veždy smutným okem na mne se podívá.
Jen synové moji k trýzně nepřichází:
Tak se v světě děje, když štěstí zachází!"

Dojem piesne bol hlboký. Ako očarený stál tu sbor pekných mládencov slovenských. Každý čakal, ako tam kedysi apoštolovia Kristovi v Jeruzaleme v deň Turíc na veci, ktoré prísť mali. Vždy usmievavá, teraz prísne vážna tvár Zochova z jednej, z druhej strany Štúra územčistá postava s čiernymi ostrými očami Gustáva Grossmanna nechávali nad sebou vyčnievať štíhleho Ľudovíta. Popri jednom z nich stál vysoký, okrúhlej tváre a čiernych očú Čendekovič, oproti nemu kučeravý, pekných červených líc Jaroslav Borik, hneď tu v popredí veľkého čela a pod ním sokolových očú Drahotín Frndák s Benjaminom Červenákom tváre nevýznamnej inak, ale prenikavých ostrých očú a katónskeho vzozrenia, bok Ladislava Paulinyho, večne zadumeného, hlbokomyseľného s barnavou tvárou a ako uhoľ čiernymi očami, tu plecitý Pavol Košacký, tam štíhly, posmuhlej tváre Daniel Krnúch, onde okrúhlej tváre, s velikými, ustavične nepokojne pod sklepitým, vypuklým čelom gúľajúcimi sa očami August Škultéty, hneď vedľa bledá malých čiernych očú, mladušká, príjemne rapavá postava Ďurka Záborského, zas tu básnik prvotriedny s veľkými modrými očami, peknej usmievavej tváre Ján Maróthy, popri ňom veľký štylista latinský a básnik s bohatou, hore čelom jeho príjemne sa ťahajúcou žilou básnickou, Drahotín Rafanides, posmuhlej tváre, málomluvný, váhavo ale prísne a logicky mysliaci, slohu nanajvýš vytríbeného a čistého, Janko Bysterský z Bysterca, Ján Maier atď. Tak tu tíškom všetci stáli s očami obrátenými k Ľudovítovi, ktorý po malej chvíli otvoril historických upomienok plnou rečou slávnosť prvého navštívenia hrobov slovenských bohatierov dávnovekosti skrze mládež novovekú. Vzletné myšlienky Štúrove schvacovali mládež so sebou do veku Rastica, Svätopluka a Mojmíra, a prúd reči jeho rozlieval sa tokom Moravy, Dunaja, Váhu a Hrona po nivách slovenských. Dávnej slávy dni posvätné maľoval úchvatnými farbami a vyzýval mládež k pohrúženiu sa do vôd zdravých dejepravy národnej. Vietor tu i tu pohrávať sa chcel s vlasmi jeho, ale tu rečník zhŕňal ich ľavou rukou, pravou ukazujúc k Tatrám, kde naša kolíska a kde národ v tvrdom spánku prespáva života svojho neslávne dni. Pravda jeho v potupe a posmechu! Krivda šibe ho nemilosrdne, bez toho žeby bola v stave prebudiť ho zo sna osudného. Úlohou to tvojou, mládež naša, aby si ty milosťou a priazňou vykonala pri ňom, čo vykonať nemôže palica biricov, bijúca do neho a len hlbšie a hlbšie ho v sen poroby vrážajúca. Tak hrmel Ľudovít a slzy zaleskli sa v očiach mladoňov. Dlho trvajúce „ať žije!" nieslo sa vlnami Moravy a Dunaja po skončenej úchvatnej, vzletnej reči Štúrovej.

Štúr, vydýchnuc si, sám celý dojatý a preniknutý vlastnou rečou, po krátkej prestávke zanôtil: „Nitra, milá Nitra", ktorú pieseň vtedajšia mládež vždy spievala s nábožným citom. Po piesni Grossmann rozkladal význam historický piesne tejto a zašiel na doby histórie, obsahom piesne spomínané; jeho reč vnikala bystrotou svojou do dejín národných nie menej, než do sŕdc poslucháčov; filozofické momenty rečník vedel vynájsť na historickom rozvoji národa slovenského. Kým však myseľ poslucháčov za rečníkom prechádzala sa po zapadlom historickom svete, ani sa nenazdajúc rečníkom prevedená bola k úlohám, čakajúcim na ňu v tomto a budúcom veku. A tu rečník dorážal na mládež, vyzývajúc ju k najpilnejšiemu štúdiu klasického sveta, na ktorom sa vybrúsi um mladých bojovníkov Slávy, ktorým ťažká úloha pripadá v budúcnosti. Bol tu na svojom koni Grossmann. Náučnú prednášku jeho posolil vzletnou básňou Ctiboh Zoch, vystúpiac na povýšené, z rumu devínskeho záležajúce rečnište a zápalom duši svojej vlastným v časomiere klasickej prednášal ódu svoju:

Už um chce kraľovať, traste sa tyrani,
už voľnosť prichodí, tešte sa otroci atď.

Zaujímavé by istotne bolo, keby v papieroch nebožtíka Ctiboha báseň táto vynájdená byť mohla; lebo nakoľko ja čítal som knihy a časopisy slovenské, nikde ona ešte vytlačená nebola. Dojem však jej v duši mojej, a nepochybujem, i v dušiach iných, bol vnikavý a silný. Sila výrazu i citu boli Zochove vlastnosti osobné. Zachránenie tejto perly poézie mladého Zocha bolo by veľmi záslužné, ona by ožarovala ponímanie tohoveké nádejí slovenských, do najbližšej budúcnosti skladaných.

„Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije!" vyprúdila sa pieseň z hrudi a z hrdiel mladoňov rozjarených. Rečnil po piesni ešte Benjamin Červenák, s ktorým pôvodní rečníci vyvážení boli; nasledovalo rečnenie Škultétyho: „Večne-li odsúden k tomu náš je tu na svete národ" z Hollého; potom Klácelova „Přísaha", mnou prednesená, tak Záborský a iní rečnili, medzi rečnením spievalo a besedovalo sa o „nádejach Slávy".

Z besedovania utkvelo mi ešte v pamäti Štúrovo nasledujúce vzletné vyzvanie: „Bratia! Akúže si pamiatku odnesieme stadiaľto? Či tie kamienky, čo z múrov staroslávnych devínskych sme si už navylupovali, majú byť tie znaky nášho horlenia a vzdelávania sa? Tie zasypú sa prachom a čas ich pohrobí v zábude. Stálejšia a ideálnejšia má byť pamiatka tohto dňa, aby mohla vzdorovať prachu dlhochvíľnemu a času pohrôm plnému. Jesto obyčaj pri učených spoločnostiach dajedných, že svojim členom pridávajú mená, zvláštny poťah majúce ku cieľom spoločnosti. My sme členovia nesmierne veľkej spoločnosti, spoločnosti totiž slovanského národa, my sme živšie než otcovia naši pocítili potrebu prebudenia sa k sebavedomosti i kmeňa nášho slovenského i patričnosti našej k velikému národu slovanskému; nože postarajme sa dnes spoločne o to, aby nám nemohlo a nesmelo nikdy vyjsť z pamäti rozpamätovanie sa na to, k čomu dnes povzbudzovali sme sa tu na rumoch zapadlej slávy otcov našich, čo sme si vzájomne sľubovali, za čo horliť, pracovať, bojovať, žiť i mrieť zaväzovali sa. Moja nárada by ta smerovala, aby každý z nás zvolil si heslo života a priložil si alebo od nás prijal meno slovanské ku krstnému menu svojmu a spoločne s týmto ho pri podpisoch a v spoločnosti národnej užíval. Takéto slobodné a dobrovoľne prijaté meno v dňoch zápalu svojho mládeneckého bude nás na heslo nášho života večne upomínať, ako pravého kresťana upomína meno jeho krstné na zmluvu s pánom Bohom na krste učinenú!"

Nárada prijatá bola s jasotom. Jedni si volili heslá i mená a iným dávané boli zväčša Ľudovítom samým na pamiatku prvého tohoto výletu na hroby slávne veku dávno zašlého. A hoci neviedol sa zápis aktu tohoto, na temeni Devína dokonaného, heslá tu vydané a mená tu prijaté nosili a nosia sa nielen od účastníkov slávnosti tejto, ale keď iní dozvedeli sa o tom, i od iných, ktorí pristúpili do radov týchto, takže od toho času často a vždy hojnejšie stretáme sa s menami slovanskými i v literatúre a v živote. Ľudovít prvý prihlásil sa, že on popri krstnom nosiť chce meno národné Velislava, Červenák popri svojom Benjamin Pravoslava, Timotheus Cochius pretlmočil si meno na Ctiboha Zocha, Záborský pridal si Bojislav, Grossmann Dobroslav, Škultéty Horislav, Maier Jaromír, ja však meno Miloslava s heslom, pod lipkou slovanskou na pečiatke vyrytým: „Pravde a národu" prijal som. Iní inak, alebo tak, ako sa pri druhovi im pozdávalo, heslá, a mená slovanské si pridávali alebo cudzonárodné si tlmočili. Mladší pochytili príklad starších, a tak vznikali mená slovanské, ako: Želislav, Slavimír, Slavomil, Ľuboslav, Lumír, Záboj, Zvestoň, Slavoľub, Horimír, Horislav, Miloš, Krasislav, Vrahobor, Drahotín, Myslimír, Želimír, Cyril, Metod, Miliduch, Domoľub, Mečislav atď.

Po tomto dejaplnom rozochvení a humore zaznela pieseň „Hej Slováci" a pri sloke: „My stojíme stále pevne ako múry hradné" podal Ľudovít ruky obom sprava i zľava stojacim a príkladu toho nasledovali všetci ostatní, takže stálo kolo s rukami mocne zviazanými a nad hlavami čnejúcimi. Oduševnene tri razy zopätovala sa tá sloka a dané bolo znamenie k pochodu spiatočnému pri speve chorvátskeho pochodospevu:

Nek se hrusti šaka mala
Dušmaninov! atď.

Dosiaľ všetko išlo, ako by bol písal. Ustrnutie a ľaknutie prvé, veľmi prozaické, nasledovalo pri príchode do hostinca, kde zhliadli sme nádherne prikrytý stôl; aspoň my mladší a zväčša chudobní šarvanci tak sme sa poľakali toho striebra, tých tanierov, tých pečených moriakov, že sme sa zaraz utiahli do záhrady ku stolíkom, chcejúc si pri klobásach a pive pochutiť v pomere ku svojim vreckám. Ale tu Ľudovít nám za pätami a volá nás ku stolu spoločnému. My vyhovárame sa na svoju kasu chudobnú, - reč, pravda, išla po latinsky, aby číhajúci posluhovia nerozumeli, o čo ide. Ale Štúr „nič nerobí," vetí, „len vy poďte, my budeme dnes všetci spolu obedovať." My, rozumie sa, pri dobrej chuti súc a mysliac, že je všetko v poriadku už, nedali sme sa dvakrát povolávať.

Kým obsluhovači misy nosiť začali, strhlo sa vo veľkej dvorane latinské horlivé besedovanie vyšetrovacie, kto zapríčinil toto nedorozumenie, lebo i starší naši vodcovia z podobných príčin ako my zdali sa perhoreskovať toto lukulovské pristrojenie. A nám mladším poznovu tiekla rosa po čelách i chrbtoch. Čo z toho bude? Keby vec na Štúrovi bola ležala, ten by iste bol pri klobáskach zostal, ale on nestarajúc sa o to, zveril vec Čendekovičovi, aby obstaral skromný obed. Nuž tu potom už len na Čendekoviča všetka búra sa zviezla. Ten sa síce vyhováral, že on nerozkázal moriakov rezať, nuž ale vraj, keď ich už raz zarezal a upiekol loptoš, nuž zjeme a zaplatíme ich „in honorem Slavorum!"

Traja sklepníci niesli tri veľké misy príjemne zaváňajúcej polievky na stoly. Starý Čendekovič povstal a modlil sa: „Benedicas nobis Domine Deus et hisce tuis donis, quae ex tua larga manu sumpturi sumus, per Jesum Christum Dominum nostrum amen", a lyžice zacvendžali. Polievka bola chutná, chutné boli i iné jedlá a pivo dodalo humoru, omráčenému spočiatku, novej sily a čerstvosti. Len jedni zo starších boli, akoby ich bol dorezal. Hovor pošušmý viedli medzi sebou po latinsky medzitým, čo my bezstarostlivejší púšťali sme uzdu veselému rozmaru. Pred nastoleným moriakom počali sa prípitky a zdalo sa nám, že je už všetko v poriadku, bo rečnili už veselo i Ľudovít i iní starší. Z rokovania potichmého vyšlo najavo, že pri nás niet toľko drobných, aby sme mohli smelo hostinskému do očú sa podívať; uzavreli teda naši vodcovia dvoch, Pavla Čendekoviča a Jaroslava Borika, poslať do Bratislavy pre peniaze, ale my ostatní mali sme len ďalej hostiť sa a veselo zabáva, tak aby nik nezbadal našu pravú situáciu. Borik a Čendekovič vykradli sa zo zvierajúceho sa veselosťou kola družiny slovenskej.

Kapitolu svoju latinskú síce Čendekovič odniesol od Ľudovíta, no prijal ju a svedomito pousiloval sa napraviť poklesok. „Tak, hľa, je to, bratia, s takýmito starými študenty, ktorí prv, než si skončia štúdiá, odbiehajú po pedagogiách a po staniciach rozličných, kde dobre žiť naučia sa a už potom pri návrate k štúdiám ani to nevedia pochopiť, čo znamená slúžiť idei pri pomeroch skromnejších! Takýto obed chudobným šuhajom na krky uvaliť! Ostatne tu moja celá kasa, hostite sa, kým vás nevykúpime!" a i on po chvíli stratil sa z veselého kola.

Sympozion štúrovské premenilo sa najprv v hlučný spevokol, potom v študentský staromódny komers. Rečnilo a spievalo sa pri penavých pohároch, ktoré Bojislav pilne kontroloval. Hostinský zdal sa mať radosť z nás, bo všetko rozumel; len keď začali humoristické poznámky lietať o situácii a smiech strhával sa homerický s pohľadmi ironickými na hostinského vypúšťanými, najmä však keď to už pridlho i nám i hostinskému trvalo a čím ďalej, tým menej hovorilo sa po slovensky, ale vše len latinčina nezrozumiteľná urážala jeho uši, vidno mu bolo na tvári, že podozrenie začína hrýzť na jeho mysli filisterskej. Výbuch prekazil zavedený nato komers a poručený nový náklad pohárov piva, pri ktorých začala sa pieseň „Gaudeamus igitur" a po tejto miešanina latinskoslovenská „Ecce quam bonum, bonum et jucundum", načo išla pieseň do kola slovenská, tu i tu nemecká, a vystrájali sa pri tom komédie. V takejto trme-vrme zjavila sa tandem aliquando postava milá Čendekoviča a po introite práve spievanom „Ecce quam bonum", zanôtil starý Pavol: „Ten uhrovský kostelíček", a spievalo sa ešte búrlivejšie, ešte rozpustilejšie.

„No ale teraz už dosť, bratia", končil komers Štúrov alter ego, „pod Devínom nie je miesto na komersy; komers si zakončíme u Steinmetzla. Viete, že ,U Steinmetzla pod lavičkou, tam sú plucery,' " a do smiechu sa pustila celá spoločnosť, zaspievajúc smiešnu pieseň do konca, medzitým čo Záborský a Borik robili poriadok s hostinským.

„Pod Devínom na Dunaji húsky sa perú," zanôtili a vyrojili sa šuhajci von z hostinca, priam ako slnko ukrylo sa za „Heimburgom" a tichý Dunaj poberal sa so študentmi slovenskými do „Brecisburgu".

Detva slovenská mala dosť komersovania a obišla Steinmetzla, tíškom do svojich domov sa poberajúc. Iba druhého dňa každý načúval, čo asi povrávať sa bude o udalostiach devínskych. Ale „cicho wszendze, glucho wszendze", nik a nič ani len nešuchlo, akoby sa nič nebolo prihodilo. Medzi touto Štúrom vyberanou mládežou nebolo zradcu.

Ľudovít pri najbližšom sympoziu v horách vyčítal ešte raz levíty starému svojmu Pavlovi, že paškrtnosťou svojou bol by, málo chýbalo, uškodil veci našej; lebo len si pomyslime, keby sa o tom maléri našom boli dozvedeli zlostní Maďari, maliže sa nám naposmievať! A posmech nemohol Štúr zniesť. Medzitým vysoko cenil a vážil hotovosť oboch bratov, Pavla a Jaroslava, ktorí neťažili si dlhú cestu z Devína do Bratislavy podujať, aby bratov svojich, v zástave súcich, vyslobodili a nedopustili horšie možnosti.. „Na takých bratov možno bude spoľahnúť sa i v dobách horších."

Tak sa to žilo s Ľudovítom.