Z pobytu v Modre

itie moje v Modre bolo najšťastlivejšie. V kruhu dobrých, opravdivých priateľov som sa pohyboval ustavične, takže rovnako zmýšľajúcich Slovákov hádam nikde toľko pospolu nebolo ako v Modre, vymreli, pravda, mnohí a náš kruh sa značne zmenšil, my pozostalí sme však predsa vždy boli pospolu a nikdy nezabúdali na svoje národné povolanie. Ľudovít Štúr, u ktorého som po druhý raz padol do nemilosti, že som vraj nešiel roku 1848 za národ bojovať, bol mi potom ustavičným priateľom, neraz hľadal u mňa útulok, príduc: "Janko môj, duša moja je smutná až k smrti," slovami evanjelia hovoriac. I nazhovárali sme sa, kým tma z jeho duše nezišla. Ja som ho opatroval v nemoci, ja som bol jeho dôverníkom, ja som ho pochoval - pri pomoci našich priateľov. Pomáhal som mu často v jeho prácach, tak sme spolu prešli národné spievanky slovanské, cyrilikou písané, keď on ich sám v zime pre slabosť očí prejsť nemohol, ba ja som prepracoval jeho dielo "O národních písních a pověstech plemen slovanských" do češtiny, ktoré na môj návod česky vydané bolo.