| < 2. časť | hlavná stránka | články | 4. časť > |
Videli sme teda, na aký spôsob prišiel panslavizmus do toho chýru, v ktorom stál a po ktorom ho ešte ľudia po kútoch a stranách poznajú, že je toto ale úkaz celkom iný a že má i celkom iný smer, ako si mysleli, z predrečeného, myslím, každý nepredpojatý sa presvedčí. Slovania boli náramne zaostali, to je pravda, zato ale aj, keď ktorý národ, teda istotne slovanský, pokrok potrebuje. Nie je vec rozumná a opatrná to, čo leží v nevyhnutnej potrebe, zastavovať a udúšať, bo stadiaľ potom povstávajú výbuchy násilné, ale je vec rozumná a opatrná to podporovať a napomáhať. A toto z ohľadu Slovanov i slušnosť a spravodlivosť požaduje. Pokrok kmeňov slovanských môže sa, ako zo všetkého predrečeného vysvitá, s dobrým svedomím napomáhať a na tento spôsob pôjde všetko behom prirodzeným a pokojným.
Keď kde bolo kriku o panslavizme, bolo ho istotne v našej krajine plno a nikde toľko ako u nás. Plné ho boli noviny a časopisy, plný ho bol život. Každé najmenšie počínanie pre napomoženie osvety, dobrobytu, pre nadobudnutie práva národu slovanskému vykričalo sa za panslavizmus a tak to prišlo u nás ďaleko s panslavizmom, alebo podľa maďarských rečníkov, s neoddanosťou a so zradou vlasti, ako podľa spisu Kamilla Desmoullinsa vo francúzskom prevrate so zradou vlasti a slobody. Hovorí on: Keď sa tam vraj dakto od verejného života do súkromnosti uťahoval, volali: podozrivý! Ten kuje tajné námery; ukazoval sa vraj zase dakto vo verejnom živote: podozrivý! Ten chce oči druhých na seba obrátiť a slobodu podkopať; bol dakto chudobný: podozrivý! Ten sa dá proti slobode najať; bol dakto bohatý: podozrivý! Ten bude druhých proti slobode najímať. A tak, či bol taký, alebo taký, len ta s ním na gilotínu. U nás to tiež s panslavizmom tak ďaleko bolo prišlo. Usiloval sa dakto naše mizerné slovanské školy napraviť: panslavista; vydal dakto knižku pre náš zanedbaný národ: panslavista; založil sa dakde dajaký náš život napomáhajúci spolok: to sa tam tajné zrady kujú, panslavisti; zabavili sa dakde naši po našsky, po slovensky: panslavisti; túžili sa naši na krivdy, nášmu národu robené, panslavisti; ba keď sa len dakto opovážil o národe slovenskom hovoriť, už bol panslavista.
Dnes už, chvalabohu, nieto toľko toho kriku o panslavizme, už teraz najviac sa len po stranách a kocúrkovských kútoch pletie; bo rozumnejší už nahliadli, že bolo veľa kriku pre nič za nič a plašivci, keď len nič tie atilovské výpravy nechodia, tiež sa už báť prestali. My sme videli v predošlom, čo je pravdy v tom panslavizme rozkričanom, videli sme, že je to všeobecné hnutie kmeňov slovanských, nie ale uhovorené, a že toto hnutie, lebo slovanské národy ďaleko za druhými zaostali, nejde za dačím hrozným a nebezpečným, ale za tým najšľachetnejším, čo ľudstvo má, t. j. za osvetou a slobodou. Kto sám je osvietený, ten uzná a oceniť vie každé túženie za osvetou, kto sám je naozaj slobodný, ten slobodu každému inému dopraje a teší sa z jej rozkvitu.
A už keď komu, teda istotne národom európskym spolu aj s Maďarmi, hovoríme to z úplného presvedčenia, náramne na tom záležať musí, aby sa Slovania stali osvietenými a slobodnými, bo tak nebudú a nikdy sa užiť nedajú za nástroj k udržovaniu iných v temnosti a nevôli. Je tento punkt pre vlasť našu veľmi veľkej váhy a myslíme, že ho každý rozumný a nepredpojatý náležite bude vedieť oceniť; ale povedzme pravdu, liberalizmus maďarský, ktorý podľa jeho slov sa zachytil osvetu a slobodu Uhorska dobývať, trpel dosiaľ na jednej veľkej rane, ktorá ho v jeho samom princípe zničovala, pred svetom do posmechu a u Slovanov do podozrenia a nenávisti uvádzala, a táto jeho rana bolo to, že on osvetu a slobodu, za ktoré, hovoril, že bojuje, chcel mať len výlučne pre národ maďarský, bol teda liberalizmom na najväčšom stupni egoistickým a tyranským.
| < 2. časť | 4. časť > |