| < 1. časť | hlavná stránka | články | 3. časť > |
Predsa ale i v tomto oddialení, v tomto na minulé časy nepohodlnom položení Slovanov z ohľadu osvety starosvetskej preukázali sa Slovania krásnou usilovnosťou náukovou, preukázali sa peknými plodmi svojho bohato obdareného ducha a vystúpili s utešenými nálezmi v svete duchovom, t. j. v okrese náuk a vied, epochu robiacimi. Česi v štrnástom a pätnástom století vyšvihli sa z ohľadu náuk vysoko a zdalo sa, ako by si boli zaumienili v ten čas prvenstvo v tomto ohľade medzi všetkými európskymi národmi si vydobudnúť; Poliaci pod Žigmundami, v zlatom veku literatúry poľskej, na to samé vznešené miesto medzi národmi vedeli sa dobíjať. A komuže patrí sláva vynájdenia večnej svetovej harmónie, tejto naozaj slovanskej myšlienky, keď nie Koperníkovi a s ním Slovanom? - Komuže patrí vynájdenie večnej nepremennej zákonitosti v prírode, keď nie Zalužanskému a s ním jeho národu? Mlčíme o ostatných, dosť majúc teraz na spomenutí týchto dvoch ligotných hviezd slovanských. Lež všetko toto bolo len kúskovité, dohrnuli sa na Slovanov zase nové búrky a tie víchricami a hradom zrazili tieto prvé puky a kvety slovanské; zamračilo sa zase nad nimi a duch ich v žiali utiahol sa z divadla sveta.
V takomto stave dlhé časy pretrvali národy slovanské, kým veľké zmeny na západnom svete nepovstali a nový obrat ľudským dejinám nedali. Osveta starosvetská, predtým len v Grécku a v Itálii bývajúca, sa pomaly aj k národu franckému a nemeckému pretiahla a medzi nimi sa ubytovala. Keď sa ale raz už tu nachodila, prišla do blízkeho k Slovanom susedstva a stadiaľto sa pomaly aj ku Slovanom preťahovať a prenášať počala. Obcovanie Slovanov s Francúzmi a Nemcami stávalo sa vždy častejšie a hustejšie, pozornosť Slovanov na život západný európsky, na politický, náboženský, náukový, vždy viac a viac sa obracala, čo, rozumie sa, bez veľkých následkov na kmene slovanské zostať nemohlo. Stálo by za prácu vyšľakovať všetky tie prechody osvety západnoeurópskej k Slovanom a ich účinky medzi nimi, medzitým to do okresu tohoto článku nepatrí. Naraz ale prihrmel francúzsky prevrat a ten ako celú Európu, tak i skoro všetky kmene slovanské najmocnejšie zatriasol. Do rozličných táborov rozišli sa synovia slovanskí, jedni postaviac sa do tábora francúzskeho, druhí do tábora proti nemu, a takto bojovali Slovania proti svetu a proti sebe, ale akýkoľvek bol výpadok tých hrozných vojen, účinok týchto dejov bol i na Slovanov ohromný. V bojoch týchto poznali Slovania rozvitejší i dokonalejší život západno-európsky v každom ohľade, s tým ale zaraz poznali aj tú hlbinu a nížinu, v ktorej sa oni proti druhým národom európskym nachodia, v bojoch týchto oboznámili sa ďalej s ideami, ktoré francúzsky prevrat porodil, vychoval a ktorým naposledy muž velikán, Napoleon, za náčelníka stanúc, cestu im do sveta mohutným svojím mečom prerazil a po svete ich rozšíril. Ideami týmito, ktoré sa i ku Slovanom dostali, tým rezkejšie sa napäl a upozornil ich duch. Navidomoči poznali teda Slovania, že sú nízko, že ležia hlboko a že s inými národmi európskymi do rovne sa nijak postaviť nemôžu. Medzitým ale po vojnách francúzskych život západných národov európskych, menovite Francúzska a Nemcov, susedov slovanských, vždy ďalej sa rozvíjal, popravy a postupy vždy prudšie a čerstvejšie jedno za druhým nasledovali: život verejný týchto národov, pod ochranou v novo povstávajúcich ústav, vždy väčšiu slobodu si nadobúdal, život spoločenský povoľným vyrovnávaním bývalých rozdielov medzi rozličnými stavmi vždy milším, znosnejším a ľudskejším sa stával; náuky a vedy z predošlej svojej výšky pomaly vždy viac a viac do života sa drali, nízky obyčajný život k sebe povyšujúc a k vyhľadávaniu lepšieho života i na týchto nížinách zemských mocne ponúkajúc, čo všetko na doterajšiu zaťatosť, stojatosť a skamenelosť kmeňov slovanských mocne pôsobilo a kmene slovanské do zákruty života západno-európskeho vždy mocnejšie potrhovalo. Ak kmene slovanské dosiaľ hliveli a spali, od týchto čias nemohli viac; bo raz sa stalo prebudenie a teraz už nastúpilo hýbanie a strasenie sa u všetkých, pár rokov skôr u jedných, pár rokov neskôr u druhých, ale u všetkých kmeňov slovanských. Toto strhnutie sa odrazu národa, dosiaľ hlivejúceho, ospalého, v Európe najrozložitejšieho, ale v nej dosiaľ takrečeno neživého, nezbadaného, muselo, pravda, na národy európske čarovne pôsobiť, bolo to, ako keby sa bol naraz dáky zázračný úkaz v Európe zjavil a svet poplašil. Skutočne, práve to tak bolo, ako s dákym zázračným, dosiaľ nevídaným úkazom; ako na tento úkaz ľudia híkajú, duria sa ho a plašia, tak i na tento, dosiaľ nevídaný úkaz, t. j. hýbanie sa kmeňov slovanských, odrazu národy európske zhíkli a náramne si pred ním strachu nahnali. Keď ale prirodzený úkaz ľudia poznajú, prestane im byť zázračným a prestanú sa ho plašiť; tak skutočne i tento úkaz odrazného sa pohnutia kmeňov slovanských, keď ho len európske národy poznajú, prestane im byť čudným a nebudú sa ho viac báť, ale radšej, ak aj iným dobre prajú, budú sa z neho tešiť, že toľko ľudstva k lepšiemu a slobodnejšiemu životu sa domáha. Toto odrazu pohnutie sa národa slovanského, dosiaľ v Európe za nič považovaného, lebo duchovne spiaceho, zavdalo prvú a pravdivú príčinu hrozným chýrom o takrečenom panslavizme a nasledovne k nenávistným ohovárkam, potváraniam a k prenasledovaniu všetkého toho, o čom sa myslelo, že je to znak a hýbanie panslavizmu. Rozumný a nepredpojatý pozorovateľ ale povstatia a rozvíjania sa tohoto úkazu celkom inakšie o ňom súdiť bude. To, čo odrazu povstalo v živote kmeňov slovanských, vzali národy európske tak, ako by sa boli Slovania schválne na tom dohovorili a odrazu to chceli, to, čo bol potrebný a nevyhnutný následok príbehov a dejín európskych, vzali národy európske za nebezpečné sa vyhrážanie Slovanov všetkým iným národom, to, čo bolo pohnutím a znakom k lepšiemu, ku slobodnejšiemu životu z doterajšieho nízkeho živorenia, vzali národy európske za odhodenie sa Slovanov a podvrženie sa moci, ktorá by ich z doterajšieho stavu vytrhla a ku značnejšiemu staniu medzi európskymi národmi, berúc ohľad na moc, priviesť mohla. Zo všetkého ale tohoto vidno, že toto boli pochopy a mienky o Slovanoch celkom krivé a bludné.
Skutočne, pravda je, že Slovania odrazu povstali a hýbať sa začali, nie ale zato, že by sa boli k tomu zhovorili, ale zato, že spolu hliveli, spolu v živote nevoľnom drepeneli a že odrazu na nich od národov európskych sa pôsobilo; skutočne, pravda je, že kmene slovanské všetky vôľu k popraveniu a k zlepšeniu raz i svojho života osvedčili, nie ale zato, že by sa tým boli dakomu vyhrážať chceli, ale zato, že všetky za druhými národmi európskymi ďaleko boli zaostali a naraz lepšie poznali a rozkvit, slobodnejší život u druhých spozorovali; skutočne, pravda je, že všetci Slovania na národnosť svoju sa odvolávať začali, nie ale zato, že by sa dakomu za nástroj tejto národnosti dali, ale zato, že každý národ, keď ďalej chce prísť, s týmto počínať, t. j., že si to, na čom jeho život leží, osvedomiť musí, a to je jeho národnosť.
| < 1. časť | 3. časť > |