| < 1. časť | hlavná stránka | články | 3. časť > |
Spomenuli sme, koľké je to nešťastie, keď dajeden národ padne do takej služobnosti. Hlavný zlý následok, z ktorého potom druhé vytekajú, je ten, že takýto národ sám u seba a pred sebou do nevážnosti padne a v tomto stave sám seba opustí. Tu už potom otvoria sa vráta každej podlosti a nepleche.
Národ takýto rovná sa telu, na ktoré každá hnusná chrobač lezie a ho štípe a cicia. Smutné toho následky vidíme na národe našom. Či nebol vzal Slovák sám seba v potupu a malovážnosť? Veď sám zo seba smiechy strojeval a sám na seba posmešné porekadlá vymýšľal! Mohli by sme viacej takýchto porekadiel doviesť, ale nechceme ani sebe ani druhým srdce nad týmto stavom do väčšieho žiaľu uvodiť a nemilé pripomienky obnovovať. Akokoľvek, jednotlivá osoba, ktorá sama k sebe vážnosť stratí, ku všetkému zlému je spôsobná, tak je to i s národom; akokoľvek tamtú na všetko zvedieš a na všetko užiješ, tak sa ti to i s takýmto národom podarí. Ľahká práca je naviesť a nastrojiť ho i proti samému sebe. Nemyslíme tu na odpadelcov, ktorých v takomto národe je hojnosť, ale rozumieme takých, ktorí ak-tak so svojím národom držia, k nemu sa počitujú a priznávajú. I takíto vo svojej s1abosti, že nenaberajú mužnejšieho ducha zo samého národa, očankať a zaviesť sa dajú protivníkom, i vedomky-nevedomky budú proti národu, ku ktorému že patria, hovoria, pracovať. Veď to i u nás tak bolo a je. Koľkých sme videli z takých, ktorí sa k nám pripočitujú, hovoriť, vystupovať proti dobru nášmu ako obrancov vecí, životu nášmu škodných a nebezpečných, a to jedných z očankania protivníkov, z vlastnej slabosti, druhých z nevedomosti!
Bahno telesnej hriešnosti je takémuto národu milým ložiskom a povaľoviskom, a toto je tá chrobač, ktorá na telo takéhoto národa nalezie. Vec je istá, že hriešnych telesných priestupkov nikde nieto viac ako u národov služobných, vážnosť pred sebou strativších, keď len k tomu príležitosť majú. Kdeže sa viac pijanstvo rozšírilo ako u utlačených Írov a u služobných Slovanov?
Pijanstvo Írov vnišlo v Anglicku do príslovia a jako sa medzi nami a u druhých blízkych slovanských kmeňov pijanstvo a s nim druhá neplecha rozšírila, to z nás každý zná a každodenne vidí. Práve preto i v Írsku i u nás bola taká potreba spolkov miernosti, za ktoré naraz s počiatkom vychodenia nášho národného orgánu tak mocne sme sa zaujali. U slobodných Čiernohorcov nieto pijanstva, bo si národ váži seba, nežijúc v žiadnej služobnosti, tak rovne ani žiaden človek sa neopije, ktorý cíti vážnosť sám k sebe. Ale u národov služobných pijanci váľajú sa hŕbami po cestách pri každej príležitosti. Dobre tejto našej upadnutosti vedeli užiť naši páni, nastavajúc všade po svojich statkoch hromady páleníc, až celé osady za týmto smradom zapáchali, a nasádzajúc všade po krčmách úskočných židov, vyrafinovaných zvodcov k pijanstvu. Odmenila sa im to tá naša služobnosť sto ráz viac, ako čo iné dávky a ťažké urbárske roboty vynášali, bo pálenice stali sa pre nich bane na zlato, pre náš ale národ hniezda biedy, podlosti, traviarne jeho ducha i tela. Veď vidiac naše panstvo túto neslýchanú podlosť nášho ľudu, do ktorej ho dlhotrvanlivá služobnosť uviedla, iného priemyslu si ani začať nevedelo ako pálenčiarenie. Kde máš takrečený kaštieľ, alebo kde čo akú chalupu zemiansku, tam istotne v blízkosti máš i pálenicu a keď je sedem takrečených komposesorov v dedine, máš tam sedem očadených čvargiarní pálenčených a sedem krčiem s toľko potomkami Abrahámovými. Dosť už bol ubitý národ náš, ale toto bolo preň opravdivých deväť rán egyptských. Porazený týmito ešte sa väčšmi skľúčil a spodlel. Toľkej uníženosti, toľkej plazivosti a skrčenosti málokde vidíš, ako na našom ľude. Mužné postavenie sa i pri najlepšom svojom práve, to bolo u nášho ľudu výnimkou a keď zase dostal príležitosť, tu si viedol ako slepý a besný, prevracajúc všetko s najväčšou surovosťou, ukrutnosťou, ako to známe zemplínske zbury smutne ukazujú. Slobodný človek nedopustí sa takéhoto surovstva, on sa netúli a nekrčí, ale aj vie, čo urobiť a čo nechať má. Toto krčenie sa nášho ľudu tak mu už do obyčaje prišlo, že hľadenie na to človeku vzdelanejšiemu bolo už do neznesenia a nevystania. Tie hlboké úklonky, to stŕhanie klobúkov už zďaleka pred každým čierno oblečeným, to ustavičné rúk bozkávanie každému skoro vyššiemu, známemu, neznámemu dostatočne ukazujú nízku, utlačenú povahu nášho ľudu. Dajedni to volali a volajú dobrotou a ľudskosťou, dajedným bola a je táto uníženosť dáko veľmi po chuti, nazývajúc to mravným držaním a pokorou, ale skutočne takíto ľudkovia majú až veľmi pokorný pochop o cnosti a dobrote a viac-menej zaľúbení sú v dákomsi, čo už len predstavovanom panštení. K takejto pokornej cnosti u nás už deti od malička vedú. Celkom je inšie opravdivá dobrota, ľudskosť a nízkoplazivosť. Dobrý človek nikoho neobrazí, zavďačí sa, komu čím môže, ľudsky v každom inom hodnosť ľudskú šetrí a kde čo môže, na osoh blížnym svojim, t. j. každému človeku urobí, ale sa ani jeden ani druhý pred nikým neslušne neodhodí a neplazí. Francúz je iste, napospol hovoriac, človek ľudský a kde čím môže, na prosbu, na žiadosť sám z vlastného vnuknutia druhému kedykoľvek sa zavďačí, ale domáhaj sa od neho dákeho neslušného uníženia a uvidíš, čo zakúsiš. Nebola ale táto veľká uníženosť len u nášho ľudu, lež priniesli ju z nížin ľudu napospol i mužovia naši vzdelanejší i do vyšších okresov.
Veď aké to bolo dosiaľ okúňanie, uťahovanie pri každom kroku, ktorý sme my ako Slováci v našich pospolitých záležitostiach robili, aká mlčanlivosť, uníženosť zoči-voči v každej verejnosti, a to všetko z chúlostivosti, bojazlivosti, slabosti. Ale tak to ide s národom takýmto!
| < 1. časť | 3. časť > |