KDE LEŽÍ NAŠA BIEDA?
( 1. časť )
( Slovenskje národňje novini, 201. číslo, 13. júl 1847 )

ovoríte, že ľud slovenský je opustený, otupený, nedbanlivý, otrocký, unížený, že sa za zlým ťahá, o dobré, čo sa mu aj hlasite predkladá, nehrube stojí, ba proti tým, ktorí ho k nemu viesť chcú, povstáva; hovoríte, že tento ľud sám seba opustil, že mu nieto rady a pomoci. Tak hovoríte zlí i dobrí, pretvárliví a úprimní priatelia ľudu nášho. Áno, hovoríme i my: ľud náš je všetko to, a ešte viac; opustil sa ten ľud náramne, nenatrafíš v ňom často ráz - čo bys' koľko matal - iskry ľudskejšej, ale nezrovnávame sa v tom s vami, že by mu nebolo rady a pomoci. Žiadať, aby sa človek, sem a tam strhaný, ubitý, ubiedený, o lepšom nepoučený, žiadať, aby človek, ktorý si na celej svojej púti zemskej slobodnejšie nevydýchol, ale ustavične len lomozil, najviac vo službe druhých hrdloval, doma sa trápil a bedáril, vonku sa klaňal a plazil, žiadať, hovorím, aby takýto človek bol zaraz, keď zachcete, k dobrému náklonný, šľachetnejších citov schopný, aby teda zaraz svoje staré hriechy odložil, po vzdelanosti túžil, na svojej cti si zakladal, je smiešnosť, ľahkomyseľnosť, netrpezlivosť, a dobre vec povážiac, i nespravodlivosť. Nevyrastie ti šľachetnejší, poludňajší strom pod mračným a studeným podnebím, ani naše ovocie nevydarí sa ti na ďalekých polnočných ľadových stranách, a tak veru ani človek neostane ľudským, len tam, kde všetko to, čo cit jeho hodnosti udúša, sa odstráni, kde sa mu slobodná cesta ku známostiam otvorí, kde mu iní v ústrety, nie ako opovržencovi a odhodencovi, ale ako osobe mravnej, blížnemu a priateľovi, prichodia, kde iní v jeho nevedomosti nie pokrývku pre svoje úskoky, pre svoju korisť, ale jeho samého nedostatok a škodu hľadajú. Dobreže ale pozrime na ten náš ľud, v akom bol položení do terajších čias? Čože ho malo pozdvihnúť a povýšiť, čože ho malo k sebevážnosti, k ušľachtilejším mravom, ku známostiam doviesť, či to v službe iných robotovanie, či to pri panštinách bývalé drábskych palíc nad jeho hlavou sa zvíjanie, či to časté v pravotách, súdoch odstrkovanie, či tá myšlienka, že nemal nič vlastného a že žil tu, aby žil, a svet len ledabolo prežil, či tie naše, napospol hovoriac, biedne a mizerné školy, či vari dáke väčšie so svetom obcovanie, dáky obchod, dáke znamenitejšie susedstvo? Ak by toto malo národy k dačomu doviesť, to by istotne bol náš národ ďaleko priviedol, lebo sa toho všetkého dostatočne naužíval, čo ale toto z nášho národa urobilo, vidíme teraz na ňom nadostač, bo bez ohľadu rečené, všetkej tej opustenosti, nízkosti, otrockej podlosti, k lepšiemu nespôsobnosti, zaťatosti a zostávajúcnosti vo zlom žiadna iná tak je nie príčina ako náramná a dlhotrvanlivá nášho národa služobnosť a s touto služobnosťou spojený nedostatok každého lepšieho vyučovania. Tu, tu, tu leží bieda naša!

Preto sa náš národ tak uťahuje, krčí a otrocky plazí, toto je jeho nemoc, ktorá sa v rozličných spôsoboch ukazuje, ale v jednej a tej samej príčine koreň svoj má. Či vari stadiaľ mal nabrať náš ľud mužnosti, že keď pri nátisku, pri ukrivdení smelšie slovo povedal, dosť ráz ho za to po ústach pliaskali; či vari za to mal sa odriecť starých hriechov svojich, že mu ustavične len príležitosti k nim zavdávali a ho na ne zvádzali, či vari za to sa mal dačoho chytať, že nič vlastného nemal, či vari za to mal ľudskejšie žiadosti a šľachetnejšie city pokázať, že od rána do večera, od narodenia do smrti mu "ty taký a taký!" tie najhoršie prezývky opakovali a celými kopami naňho sypali, pri každom hnutí a ukázaní svojej vôle ho do medzí raz navždy vymeraných naháňali a krem trochu známosti o Bohu málo k čomu ďalšiemu ho viedli, so stavom samého seba, so svetom neobznamovali? Div by veru bol, keby náš ľud inakší bol, ako je, a kto myslí, že ho dvoma-troma dobrými slovami, dvoma-troma dobrými príkladmi zaraz z tej necitnosti, z tej sebaopustenosti vyvedie, ten nepoznal celú tú kliatbu, ktorá na ňom hlboko leží. Dlho to, ďalekými cestami, pustými horami ide odklínač a pomocník v povestiach našich, aby prišiel ku svojim dobre známym, mnoho on to robí, prestáť a vytrpieť musí, aby pomohol z kliatby svojim druhom, svojim bratom, tak sa veru i my musíme mnoho ustávať, aby sme pomohli tomu skľúčenému, od dlhých časov dobitému ľudu, tým našim druhom, našim bratom, musíme tu mať vôľu čistú a trpezlivosť železnú a len tak sa nám podarí slušnými spôsobmi vyviesť našich z toho biedneho stavu, v ktorom mnohí sa už od neho celkom odoznali, opustili a opovrhli ho, a aj my sami - čo lepšie s týmto ľudom myslíme - v ustrnutí nad ním sme sa boli dopoly od neho odvrátili.

Ktorý ale národ v podobných okolnostiach bol inakší; či boli lepší G r é c i, či sú lepší Írovia v služobnosti, či tí tiež do rovnej podlosti nepadli, o šľachetnejšie a ľud­ skejšie city neprišli a samých seba tiež nezadávali a neopúšťali? Tie isté príčiny, tie isté úkazy. Všetkej opustenosti - ako sme už povedali - hlavnou príčinou bola a je tá dlhotrvanlivá služobnosť ľudu nášho, tá ťažká urbárska služba a s ňou spojené pomery a okolnosti, tieto ľud náš tak ako každý iný národ ubili a do toho mizerného a biedneho stavu, v ktorom sa teraz nachodí, zahodili. Nie odvracať sa, ale poľutovať musíme tu ľud náš a zažalostiť nad časmi, ktoré tak ťažko nad ním ležali.