| < 3. časť | hlavná stránka | články | 5. časť > |
Keď takto život náš za našich časov pokolenia terajšie jedny celkom a druhé zväčša opustili, čo ostalo tomuto životu nášmu ku podpore, komu mal úfať, na koho mal nádeju zložiť opustený národ náš? "Mladosť, tys' nádeja života!" a tak i život náš obrátil sa s nádejami, s túžbami svojimi k m l á d e ž i n a š e j, v ktorej čerstvá vrie sila, k mládeži, ktorá nesie so sebou života budúcnosť. "Listy opadajú na stromoch a hora opustne," hovorí starý velebný spevec grécky, "ale príde zase jar, zase sa stromy ošatia listami a zase je život po horách, a tak je i s pokoleniami ľudskými," hovorí ďalej spevec velebný. Tak je istotne, staršie pokolenia hynú a odchádzajú, nové nastupujú a tie nesú so sebou zase nový život, s tými sa zase rozzelenáva pokolenie nové. Myšlienka nášho života je tiež mladá, je nová, v starších pokoleniach ona nevzbudila tú silu, ktorá sa k životu vyhľadáva, nepohla ona tak starými, už tuhnúcimi srdcami, ale pohla bystro pokolením mladým, srdcami sviežimi. K tebe to, mládež naša slovenská, obrátil sa najvrúcnejšie, najnádejnejšie mladý život náš: akože si sa ty, mládež naša, zvítala so životom týmto mladým, akože si ty nádeje jeho uskutočňovať počala? Nemohla sa ti dostať úloha peknejšia, krajšia od tejto, už za mladi byť najnádejnejším volencom života národa celého, a to národa upadlého, odvrhnutého; nemohlo sa otvoriť peknejšie pre teba pole od toho, na ktorom si si zastať a kde si pracovať mala na budúcom národa svojho šťastí. Či si ty, mládež naša slovenská, pocítila peknosť a šľachetnosť úlohy tejto, či ti zaihrali žily a zatrepotalo srdce nad touto postaťou, nad poľom týmto? Je pravda, mládež naša predtým alebo utúlená, primrazená, alebo svetáctvu oddaná, keď krídla života nášho šuchotať začali, novému tomuto úkazu prizerať sa začala a čokoľvek v nej nebolo alebo len cekom neznáme, tupé, alebo len z blata nezložené, dokola sa postavovalo a nad životom týmto sa vzbudzujúcim najprv sa tešiť, spievať, potom myslieť začalo; tamto sa zhromažďovala mládež v ústavoch slovenských, začala sa zaoberať s materinskou svojou rečou, s históriou národa svojho, začala účasť brať v duchovnom terajšom rozvíjaní národa, tuto zas kolá rozličné pilnosti a činnosti utvorila, slávnosti okrievania života nášho národného svätiť začala, inde sa posmechom a hanám na náš národ šplechtaným a hádzaným oproti postavila a ich s potupou odhadzovala: všetko toto znaky života sa chápajúceho, života nového. A šlo i ide rozvíjanie toto po stupňoch vždy ďalej a ďalej: samí prví ešte len s rečou materinskou sa zaoberali, druhí, za nimi nasledujúci, už národ celý ako živý objímať, ľutovať, preberať začali, ďalší už práve i k pekným obetiam, k peknému sebazapreniu, o jakom predtým za národ náš ani chyrovať nebolo, sa odvážili a tak česť utratenú nášmu národu sa nadobúdať zachytili - lebo len zásluha a obete, a obete a zásluha mávali, majú a len vždy budú mať česť a slávu. Všetko toto sú istotne nádejeplné znaky života a kto by chcel odoprieť tomuto všetkému dobrú vôľu a zárod lepšej budúcnosti? Ale koľko sa dosiaľ ešte len z mládeže našej prebudilo!!
Najväčšia jej čiastka sem-tam roztratená, rozhodená, ešte ani len nevie, k akému národu sa priznávať, komu sa do služby hotoviť má a v neznámosti svojej práve sa ešte i o ten prirodzený cit lásky k svojim, k národu svojmu pripravuje a pripraviť dáva, dáva si ho v srdci udusiť a potom takto spotvorená, neznáma, zaslepená ešte práve oproti svojmu sa stavia, na svojich hanu mece a kydá. Či je nie bolestné vidieť, ako sa mládenci z krvi slovenskej od svojich odštepujú a v zaslepenosti svojej nevediac, že sami na seba hanbu kydajú a sypú, zo svojich posmechy vystrájajú? Či je nie bolestné vidieť, ako zase iní mládenci slovenskí len tak kadeako živoria a za roveň hubám v tme horskej hlivejúc, stroja sa len preživoriť a ledabolo prevliecť svetom týmto? Takýchto je, pravda, najväčší počet. Keď ale nad týmito človeka žiaľ prejme, desať ráz väčšmi sa ešte rozžalostí nad tými, čo už i poznali seba a národ svoj a zahoreli zaň láskou, čo už i pripravovali sa k prácam za národ svoj, keď títo vstupujúc do života, zase ochabujú, slabnú a na všetko zabúdajú! Ťažko sa človek dorobí, aby som sa tak vyjadril, mládenca jedného slovenského, ťažko ho priviesť k vyššiemu poznaniu a napraviť k vyššiemu životu; vychovaný najviac v tesných a úzkych okolnostiach, vychovaný najviac od rodičov, ktorých najväčšia usilovnosť bola vychovať si synáčka k zarobeniu si biedneho mizerácko chlebíka zemského, ťažko sa tento k svetu novému, k duchu pospolitému pozdvihuje, s núdzou v ňom sa nájsť a v ňom zdomácnieť vie, a potom, keď už jak-tak sa s ním oboznámil, jak-tak sa v ňom našiel, či je nie najbolestnejšie, keď tento zase naspäť do svojich predošlých obalov klesá a zase sa s nimi ovíja? Čože potom môže byť zo života národa, keď je najväčšia časť jeho synov ešte neznámych, neumelých, zaslepených; druhá menšia čiastka málo, ledabolo prebudená; tretia, najmenšia, vzbudených a keď aj z týchto ešte najviac zase len do telesného života sa zarýva alebo do svetárstva sa púšťa a kadeakým balvanom slúži?! Keď by si počul mládež našu prebudenejšiu v jej schôdzkach, v jej sboroch, čo to tam za reči bystré sa ohlasujú, čo sa tam všetko za predsavzatia nasnujú, čo sa tam všetko nasľubuje, naukladá, a po čase obzriže sa, či z tohoto dačo sa uskutočnilo, či z tých sľubov, z tých predsavzatí dačo sa splnilo, a k tvojmu žiaľu uvidíš, že splnilo a sa vykonalo - málo alebo nič ! V tých sboroch, v tých schôdzkach bol by si myslel, že tí mládenci, keď vstúpia do života, hory prelomia, že tá práca pod ich rukami len horieť bude, a pozorujže, čo sa od nich vykonalo, a uvidíš, že z toho všetkého sa uskutočnilo málo alebo nič! Ani chýru dakedy o tých mladých zapálencoch nepočuješ, tak býva často po ich roztratení sa, tak sa za nimi zavrie, keď vstúpia do života, ako keby si hodil kameň do vody. A keď sa zídeš potom s takýmto dajedným v živote a vezmeš ho na reč, čo vykonal, karháš ho, prečo sa tak opustil, čože za odpovede podostávaš? Jeden ti povie : To boli len mládenecké sny tie naše mysle, tie naše predsavzatia; druhý, že si on všetko inakšie predstavoval a že v živote všetko je inakšie; tretí, že sa o seba postarať musel a že by mu v tom jeho predošlé predsavzatia boli prekážali; štvrtý, že ženu pojal, sa vyhovára; piateho baženie po márnom svetskom povýšení zaviedlo; šiesty v svetáctve utonul atď. atď. Keď ale hlbšie pozrieš a spytovať budeš úkaz tento, spytovať budeš, čo je za príčina, že naši mládemci toho takrečeného cieľa chytro podochádzajú a sa v živote nemilobohu opúšťajú, poznáš, že tá hrubá telesná kôrovitosť života nášho mocne ich ešte k sebe priťahuje a duše i prebudenejšie zase len si podvrhne a ich zahrúži, poznáš, že málo ešte mužov duchom veľkým v našom živote, ktorí by na tieto výrastky života nášho mocne pôsobili a ich v živote zadŕžali, poznáš, že u samých týchto mládencov málo bolo ešte opravdivej vzdelanosti, málo šľachetnej vôle, ale že to všetko ešte bol najviac zápal detinský, rozpálené hlavy bez presvedčenosti, chvastúnstvo. Zo zástupu takýchto rozpálencov strmieť a stáť zostávajú v živote len umy vyššie, srdcia naozaj hlboko pohnuté, vôle šľachetné, týchto ale, ako sme riekli, je málo, sťa dakoľko ostrovov na šírom širokom mori!
Mládenci naši slovenskí, veľká je práca naša, hlboko, ďaleko za inými stojí národ náš, veľká je práca naša a duch k nej treba alkajský; vo všetkých kútoch a na všetkých stranách je mnoho čo robiť, vo všetkých kútoch a stranách má každý mnoho naprávať, zmužte sa teda, mládenci slovenskí! Aby ste ale zápal opravdivý za vec dobrú si nadobudli, treba Vám v mladosti privyknúť k práci železnej, treba Vám v mladosti poznať život ľudstva a národov, treba Vám sa učiť vzývať a ctiť vznešené poklady ľudstva, život duchovný národov, treba Vám v mladosti zahorieť za všetko šľachetné a od každého výstupku, od každého nemravného kroku ako od pary pekelnej sa vystríhať, treba Vám už v mladosti k obetiam, k sebazapreniu privykať. Takto potom ubezpečení budete proti útokom svetárstva a nebudete padať v živote do kaluže podlosti a ničomnosti. Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevyviedlo bez obete, len slabúch sa k obetiam naučiť nemôže, ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach svoju silu, svoje panstvo duch ukazuje. Mládenci naši slovenskí, nie je človek len z hliny, ale vdýchol doňho Boh i ducha svojho, nedajteže sa pod jarmiť telesnému životu, ale rozduchujte v sebe tú iskru vyššiu a verte, že človeka a národa vznešenosť len v živote vyššom, v živote duchovnom záleží. Čo by žil človek i roky Matuzalemove a nedal sa v živote viesť duchom, žil len život obecný, život nízky na zemi!
| < 3. časť | 5. časť > |