| < 2. časť | hlavná stránka | články | 4. časť > |
Keď nás takto, ako sme videli, vyššie stavy opustili, ostali nám len stavy stredné: meštianstvo, duchovenstvo, učiteľstvo vyššie a nižšie atď. Dosť je medzi nami miest, a to i ľudnatejších, ale mestá napospol vo vlasti našej upadli, stav meštiansky na právach svojich a tak aj na pôsobení hodne stratil, z pospolitého života do domáceho sa utiahol a v tomto žil a viazol. V meštianstve našom krem toho vzdelanosť a osveta ešte veru dosť málo sa rozšírila a miesto tých rozmohla sa v ňom dajakási polovzdelanosť a poloučenosť, ktorá miesto vedenia k vyšším a znamenitejším veciam, naopak, práve k ľahkovážnosti všetkých takýchto vecí a k upriamenosti za vecami nízkymi, za rozkošami života a napospol k sebectvu zavádza, všetko len vŕta a drobí. Od stavu tohoto v takomto položení nebolo možné očakávať zaujímanie sa za pospolitosť, za národ ako celok, zastávanie vecí vyšších, nad domácnosť a rozkoše života drahocennejších, znamenitejších. Opreli sa teda nádeje všetkých, v ktorých srdci iskra lásky za národ náš, sám seba opúšťajúci, horela, v ktorých mysli túžba, aby sa národu tomuto odvrhnutému pomáhalo, žila, opreli sa, hovorím, nádeje všetkých týchto na stav, národu nášmu pre jeho položenie najbližší, na stav duchovný a učiteľský, očakávajúc od neho poradu, pomoc a obranu národa klesnutého. Tajiť sa nemôže, okolnosti boli príkre, z jednej strany útok prudký a silný, z druhej len samá slabosť a opustenosť, zato ale položenie bolo pre ochotných a obetovaných vábivé, česť a sláva kývala mužným, pracovným zastávateľom, obrancom. Akože vyplnili stavy tieto tie na nich zložené nádeje, akože vykonali úlohu túto prácnu, ale peknú, odvážnu, ale na odmnenu bohatú, ako si zastali mužovia stavov týchto v živote našom? Známe dokonale všetko, čo sa v ohľade tomto v najnovších časoch robiIo, považovali sme to veľa ráz a prebiehali všetko okom pilným, pozorlivým, súdnym, a po pilnom všetkého tohoto rozvážení, po súdnom všetkého tohoto prezrení vyvolať musíme: veru ste i Vy národ svoj slabo prikryli, veru ste i Vy národ svoj zväčša opustili! Povstanú tu, myslíme, hlasy a vyratovať budú skutky a zásluhy jednotlivcov zo stavov týchto o národ náš, vypočitovať budú ich namáhania, my ale ku všetkému tomuto s pokojným, ale prísnym okom odpovedáme a opakujeme ešte raz: zle sme obstáli pri pomoci Vašej! Nechceme my žiadneho zásluhy umenšovať, nechceme nikomu nevďačnosťou sa odmieňať, pevne sme presvedčení, že nikto vrúcnejšie od nás necení a neváži si jeden každý skutok, vykonaný za národ náš pomoci potrebný, ale musíme tu brať veľkosť okolností a celok stavov týchto, musíme tu do povahy vziať cel kovitý život náš, a urobiac toto, nájdeme, že sa všetkým týmto život náš málo pohol, že sa všetko toto slabo života nášho dotklo, bo samé tieto skutky boly ešte len najviac pobočné, jednostranné, bez všetkej sily a odvážlivosti. Či sa nerokovalo v najnovších časoch vo sboroch cirkevných, školských, profesorských o veciach najdôležitejších, i národa nášho sa týkajúcich, či neboli všade v reči záležitosti naše národné, tam osveta a vzdelávanie, tu služby Božie a život náboženský národa nášho, tam vychovávanie mládeže, tu reč materinská atď. atď., či nerobili sa nám tam krivdy a či tu nekydali sa na nás posmechy, či inde nesypalo sa na nás osočovanie: a my akože sme zo všetkého toho vyviazli, čo sme pri všetkom tomto ochránili? Naozaj len to, čo sa nám tam vziať nemohlo, len ta iní nezasiahli, kam zasiahnuť nemohli, nie pre obranu našu, ale pre nemožnosť veci, a my sme naozaj len to ešte zadržali, nie čo sme si sami obránili alebo vydobudli, ale čo nám milosť alebo opatrnosť iných zanechala. Trpké, horké slová, ale pravdivé! Či sme nevyšli prázdni, čo sa reči našej materinskej pri vzdelávaní vyššom našej mládeže týka, zo sborov profesorských, školských, cirkevných? Či sme nestratili i to, čo sme pred tým mali, keď sa vo sboroch cirkevných vyučovanie reči našej materinskej, nehovorím, na gramatiku, ale len na homiletické cvičenie bolo obmedzilo? Akoby reč naša národná k druhým veciam ani potrebná nebola a národ náš nič iné krem rečníkov kostolných nepotreboval. Či sme nevyšli prázdni zo sborov našich cirkevných s prosbami a mnoho ráz opakovanými žiadosťami našimi o upevnenie napr. a utvrdenie národnej našej stolice v Prešporku? Či nám v mnohých týchto sboroch reč inú i do iných škôl nepostrkovali, ba práve v daktorých reč našu materinskú v službách Božích s inou pozamieňať kázali? Povedzte, keď kto viete, kde sme niečo našou silou zadržali a obránili, povedzte, či sme len s jednou jedinou našou žiadosťou a prosbou prenikli? Takto, hľa, ostalí sme na piesku, na ktorom teraz sedíme, očakávajúc, že prídu prúdy vôd mocnejšie a plavci na nich duchom silnejší, odvážnejší, ktorí nás do člnu svojho zachytia a ďalej na mocnom prúde života, karujúc rukami silnými, nás povezú!
Keď by človek do života súkromného prešiel a tam všetko to, čo sa o našom živote hovorí, načúval, myslel by, že na tieto reči bohvie čo vo verejnom živote nastať a čo sa tam pre nás vydobudnúť musí: tu zastrájania, tam hromženia, inde vystatovania a chlapenia sa, reči i rečnenia po domoch, po chyžiach bez konca; keď ale prídeš do verejného života, vstúpiš tam do dajakej rady, počuješ, že sa veci, nášho národa veľmi sa týkajúce, prednášajú, často útržky nám robia, krivdy rozličné sa stávajú, začuduješ sa, že hlas oproti krivdám z našej strany sa neozve, hlas k nášmu dobrému, k osohu a ku cti nášho národa sa neprehovorí; a prídeš na tie myšlienky, že tam nikoho z našincov, nikoho z našich rečníkov. Ale obzriže sa a uvidíš stoly nimi obsadnuté: kamže sa podeli tí pripravení, odvážni, vystatujúci, vyhrážajúci sa rečníci? Bolo ich tam na počet dosť, ale zaviazol duch. Spytuješ sa potom a dotieraš na nich, prečo veci naše nezastávali, čo sľuby a obecania nesplnili, prečo veci našej padnúť dali, aspoň ju nebránili? A tu počuješ: jedného, ako sa s veľkou rozhorčenosťou, v ktorej vraj hovoriť nebolo by nič pomáhalo, vyhovára; druhého, ako sa, že by všetky reči ešte veci len viacej boli škodili, ospravedlňuje; tretieho, ako príčiny svojho mlčania, že sa on za inými držal, na iných čakal, vyratuje; štvrtého, ako vinu svojho mlčania na svoje súkromné vzťahy a okolnosti uvaľuje. Krajania slovenskí, či neznamená toto nemilobohu opúšťať samých seba? Nič, všetky výhovorky tu nič nestoja a neplatia, všetky sú len zástera slabosti, ducha nízkeho a srdca babského. Kto je muž a muž šľachetný, ten so svojím presvedčením najmä tam, kde mnohým, kde jednému veľkému celku pomôcť môže, vždy a na mieste vystúpi; len človek slabúch, ducha a mysle otrockej a srdca babského, len ten sa pred druhými utiahne a myseľ svoju zatají. Takýchto ale ľudí, strachúňov a slabúchov, treba by bolo nie za stoly verejné, ale za pec ako baby usadiť a im za roveň takým, ktorí, keď do boja ísť majú, sem i tam sa ukrývajú, praslicu, aby na nej priadli, a nie do sboru mužov sa miešali, na hanbu poslať. Miesto verejných obrán zoči-voči mali sme my dosiaľ len obrany a zastávanie našich vecí len po domoch a najviac ešte keď kto vo spisoch za naše veci, i to bezmenných, vystúpil. Z pásma tohoto nášho upadania, odvrhovania a hanby vyvýšili mužovia tí hlavy svoje čestne, pozdvihli tí hlasy svoje k obrane a cti našej, ktorí naše krivdy, žaloby, naše prosby a túžby pred trónom najmilostivejšieho nášho kráľa vyslovili a ktorí na verejných miestach veci naše bránili. Málo je, pravda, mužov týchto, ale oni svedčiť budú za nás pred potomstvom, oni sú potechou a nádejou našou pre budúcnosť.
| < 2. časť | 4. časť > |