| < 1. časť | hlavná stránka | články | 3. časť > |
Nedávno ešte v politickom hospodárstve národov panovala zásada takrečenej merkantilnej sústavy; brali sa podľa nej peniaze za vec jedinú národov bohatstva a majetnosti; do krajiny ich vniesť bola najväčšia starosť správcov krajinských, bola najväčšia ich usilovnosť. Keď sa ale peniaze za jedinú majetnosť považovali, myslelo sa, že len ten národ bohatne a zmajetnieva, ktorý čím viac peňazí si nadobúda a nasledovne, že každý národ chudobnie a na mizinu prichádza, ktorý jediný tento nazdávaný poklad majetnosti národnej od seba dáva a utráca. Na tento spôsob myslelo sa, že národ jeden len so škodou druhého k majetnosti a k bohatstvu prísť môže, skadiaľ, ako každý ľahko pozná, sebectvo a bezmierne baženie po jedinej tejto nazdávanej majetnosti vytieklo. Čas už, pravda, vyvrátil zásadu túto a naučil národy, že nie sú peniaze jediná ich majetnosť, ale len čiastka majetnosti, naučil ich tiež, že národ jeden so škodou druhého len na krátky čas zbohatnúť môže, keď ale druhé upadajú, upadajú i ony samy, naučil ich teda, že jeden každý národ tým sa lepšie má, čím sa i iné národy lepšie majú, čím sa i tie väčšmi pozdvihujú. Zásada táto je vonkoncom pravdivá a bije každému len trochu mysliacemu silne do očú; pri chudobnom, pri biednom sa neobživíš, ale obživíš sa len pri tom, ktorý sám niečo vládze. Keď sa národy o pravde tejto presvedčili, nehľadeli bohatnúť so škodou druhých, nezávideli iným majetnosti, ale dopriali im ju, čo už len z vlastného svojho osohu a úžitku. Tejto merkantilnej takrečenej sústave rovná je zásadá tá, podľa ktorej sa myslí, že národ jeden tým vyššie sa duchovne povyšuje, čím druhý nižšie stojí, že vlasť len jedného národa povýšením a vzdelanosťou rozkvitá a toto povýšenie jedného že sa len so škodou a stratou druhých stať a vykonať môže. Tak jednostranná, tak nepravdivá a sebeckým duchom plná je zásada táto, ako tamtá v sústave merkantilnej, a jako tamtú čas vyvrátil, tak i túto istotne onedlho podkope a prevrhne. Horkýže vlasť len jedného národa povýšením a vzdelanosťou do kvetu sa privedie, horkýže sa národ jeden s druhého škodou a stratou napomáha, chybuje tam ešte vlasti veľmi mnoho do kvetu, a bezpečne istiť môžeme, že kvet vlasti bez napomoženia, bez povýšenia všetkých je nemožný. Čo za kvet, keď sú stá a tisíce zanedbaných, odhodených, opovrhnutých, čo za kvet, keď sú stá a tisíce bez citu a povedomia hodnosti ľudskej, čo za kvet, keď sú stá a tisíce len v slepúnstve, čo za kvet, keď sa tí len užívajú ako nástroj a nemajú za mak samočinnosti, samostatnosti a za veci všeobecné, za veci vyššie lásky a zápalu? Strom kvitne len vtedy pekne, len vtedy plne, keď sa jeho všetky konáre a haluze rozzelenajú a zakvitnú; vlasť tiež vtedy len do kvetu sa rozpustí, keď všetci sa starostlivo opatrujú, vzdelávajú, osvecujú, keď sa všetci ako synovia, ako nápadníci jedného dedičstva považujú. Bezpečne istiť môžeme, že ideme do toho veku, v ktorom sa táto pravda medzi národami ako zornica na nebi zaligotá, uzná, rozšíri a upevní, pravda tá, že národy vždy budú šťastnejšie, povýšenejšie, vznešenejšie, čím viac ich bude vzdelanejších, osvietenejších, šťastnejších a že nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, ale šťastie s druhými žiť, rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými; tak potom prasknú tuhé, bez citu ľady, stratí sa mrak, čo obzor národov kalí, padne sebectvo hnusné a uznanie jedných i druhých, zrozumenie sa jedných s druhými nastúpi. V starožitnosti žili národy jeden po druhom, žili po sebe; ale ide vek, kde budú žiť a znášať sa spoločne.
Videli sme, že máme teda postať vo vlasti našej, na ktorej sa život náš slovenský dobre a po práve rozložiť môže, videli sme, že máme pekné zásluhy o vlasť našu a že spôsobnosť našu k vyššiemu životu dokázali sme už dostatočne. Ale pozrimeže na ten život náš národný vo vlasti našej, ako je on tu ešte utúlený, ako zavrhnutý a naozaj hlivejúci: na komže leží vina tohoto, kto, za to zodpovedá? Nikto iný istotne, len my sami; my sami sme sa opustili, my sami sme sa svojho života odriekali; my sami sme sa so životom naším uťahovali a skrývali; my sami, hovorím, sme tu vina a za to len na seba samých nariekajme a žalujme. Kto sú tí, čo by z nás verejne boli povystupovali za život náš, povystupovali na mieste tom, kde sa o živote národov rokováva, kto sú tí, čo by tam boli vyslovili, že i my jako národ slovenský k životu sa hlásime, že i my uznanie národnosti našej a s ním túžby po vzdelanosti a osvete národa nášho slovenského vydobudnúť si chceme, kde sú, hovorím,, mužovia títo, kde sú zástupníci naši pred krajinou, vlasťou? Darmo sa budeš dopytovať, syn slovenský, na mená zástupníkov našich pred vlasťou! Prišli na nás časy zlé a smutné, vyhlasovalo sa, že národnosť naša tuto postati, tuto vlasti nemá, a - ochrancov našich nebolo! Ba práve tí, čo pošli z lona nášho, čo sú krv z krvi našej, na žalosť a hanbu našu do nás sa dali, tí národnosť našu odsudzovali, ba ,práve prví boli, ktorí oproti národnosti našej hlas svoj pozdvihli. Takto, hľa, synovia rodu nášho z vyšších stavov opustili nás a nechali nás v blate a v potupe: či sme sa my teda neopustili samých seba? A či predsa nemal vskutku národ náš, či nemal zásluh o vlasť našu? Veď on postavil sa za vlasť túto či zbrojou, či umom, či silou ducha, on má i naďalej nezlomnú oddanosť a vernosť k vlasti tejto a náš život, národa vlasti verného, zásluh plného, mal by byť vo vlasti našej bez prítulku? Pútnik, keď ide svetom a dorazí vo víchrici do chalupy neznámeho cudzinca, nájde v nej prítulok, a my domáci, od století verní synovia vlasti, mali by sme byť v nej, za ktorú sme všetko urobili, v ktorej sa oddávna známe, s pokladmi našimi bez prítulku! A čo by stavy vyššie za náš národ sa hanbili, čo by stavy vyššie národa nášho sa odriekali? Či sme sa nevyznačili vo všetkom, či nemáme krásne schopnosti a veľkú, keď sa v nás prebudí, silu ducha? A kto kedy videl, žeby sa druhý za také, aké my máme schopnosti, za také, aké sme my vo vlasti vykonali činy, hanbiť mal? Či je nie práve ten poľutovania, ba práve potupy hodný, kto sa za takého hanbí a sa ho odrieka, či práve hanba na takého samého nepadá? A mlčme o schopnostiach, o zásluhách, o pekných stranách života nášho, či nemá každý prirodzený cit lásky ku svojim a či za tento cit dakto sa hanbiť, dakto sa uťahovať má? Či neodsudzujeme a nezatracujeme ľudí, ktorí sa svojich najbližších pokrvných odriekajú a za nich sa hanbia, či je nie hanba táto ledajaká, podlá a či duša šľachetná k pomoci svojim, keď upadli, keď túto pomoc potrebujú, sa nenakloní? Sto a sto zväzkov viaže i vyšších s národom naším, z ktorého povstali, a predsa tamtí nás opúšťajú! Odriekanie sa svoje a opúšťanie nás, pravda, oni rozličnymi vyhovárajú príčinami, a najmä tou, že sme my synovia otroctva a rabstva a že duch náš za otroctvom sa tiahne, že teda my v krajine; v ktorej ústavná sloboda panuje, miesta a prítulku nemáme a tak že sme duchom svojím vlasti našej cudzí. Hovorí sa toto, pravda, ale my na to odpovedáme, odpovedáme vážne a vyznávame smelo, že každá duša slovenská, ktorá len trochu myslieť počala, otroctvo a rabstvo najväčšmi, ako byť môže, si oškliví a že každá slobodu, nie, pravda, bezuzdnú a sebevoľnú, ale zákonnú a rozumnú si žiadaa. po nej túži. Nie sme my teda deti rabstva, ani takými byť nechceme, ale často tí, čo na druhých vinu zvaľujú, sami ju nosia. Boli časy a nedávno len ešte tie časy minuli, kde i vyšší synovia nášho národa láskavo pozerali na rod svoj a priznávali sa k nemu vrúcne a verejne. Na Teba nám tu myseľ padá, dakedy vysokopostavený slávny náš Rudnay, čo si sa verejne pred svetom k nám priznával a spismi svojimi, v reči našej národnej spísanými, ľud náš vzdelával, na Teba tu myslíme, Kluch starostlivý, Vurum rodoľubný, ktorí z vysokého prestola biskupské v Nitre národa nášho ste sa ujímali, na Teba, Belánsky vďačný, národu svojmu príchylný, a naposledok na Teba, múdry a učený náš Medňanský, ktorý si sa so starodávnym a prostým životom nášho národa tak rád zaoberal a verejne v rade krajinskej za syna nášho národa si sa vyhlásil. Myslíme na Vás, Suňogovci, Ostrošičovci, Illéšházovci, Révayovci, Súľovskovci, Juštovci atď., podpory dakedajšie nášho života národného; Ty sa nám tu pred oči staviaš, Peter Hrabovský, Ján Podmanický, Jób Zmeškal, Baltazár Pongrác, Ján Feješ, ktorí ste sa práve so spisovaním kníh v reči našej národnej zaoberali a ná rodu svojmu pekné služby ste preukázali! Boli to časy inakšie, neprevrátené, keď ste vy ako jedno s národom naším pred svetom a vlasťou našou stáli, odchodné sú teraz časy, vyšší opustili svoj pomoci potrebný národ, zato ale predsa neopustila nás nádeja, že sa časy tieto zmenia a že i tí, ktorí nás dosiaľ opúšťali, naklonia sa k rodu svojmu, pomoci potrebnému, a odplatia sa mu za to, čo i oni z jeho rúk dobrého dostávajú. Ukazuje to šľachetnosť človeka, keď pomáha tomu, kto pomoc potrebuje, chladnosť ale a nadutosť, keď sa odvracia od pomoci potrebného. Za všetko dobré chceme sa my dobrým odslúžiť; máme schopnosti dosť, máme silu čerstvú, len rozviť toto všetko treba a uvidí svet, že mnoho dobrého vykonať môžeme pri ochotnej pomoci našincov. Nikto sa nezahanbí za nás a kto si k nám zastane, stáť bude s nami čestne.
| < 1. časť | 3. časť > |