| < 1. časť | hlavná stránka | články |
Týmto naším zjednotením sa dokážeme, že už dozrievame k pospolitosti, že nám už viacej na veci, ako na našich kadeakých maličkostiach záleží, že už začíname sa starať sami o seba. Dosiaľ veru, to si úprimne vyznať musíme, nebolo medzi nami žiadneho ducha pospolitosti, a preto sme sa a j v maličkostiach plietli a k jednote povýšiť nevedeli. Čo len koľvek malo byť u nás pospolité, to bolo tak slabé, tak skromné, tak neduživého života, že sa pri dosť malých prekážkach už hore koncom prevalilo a podpory žiadnej nenachádzaIo, alebo len tú najchatrnejšiu. Ctíme my vrúcne, a nikto azda vrúcnejšie od nás, všetkých mužov našich, čokoľvek sa za vec našu namáhali a pre ňu pracovali, ale i u samých týchto niektorých mužov, trebárs veľká bola vec naša v ich slovách, akú ona nachádzala podporu? To, čo sa za ňu obetovalo, boli len takrečeno zo stola ostalé drobty, pri ktorých nemusí vec vonkoncom zahynúť, ale veru ani sa pozdvihnúť nemôže a viac za roky neurastie, len asi toľko, ako za jednu noc tráva. Schvatovali sa, pravda, u nás do života rozličné k dobrému nášho národa namerené ústavy, tam spoločnosti učené, tu stolice pre reč našu, inde knihovne a ústavy, knihy vydávajúce, ale či všetky zase neprepadli, alebo aspoň tak nestenkli, že život ich rovnal sa viac hliveniu ako dajakému životu? Prečože toto všetko tak išlo, ktorá je príčina úpadku skoro všetkých týchto ústavov? Nedostávali ony žiadnej životnej vlahy, neprichádzali im žiadne obete, akože sa teda mohli zadržať v živote? To, čo sa na život ich obetovalo, bolo tak málo, tak riedko a pritom ešte tak za krátky čas trvajúce, že veru spomenutia u potomstva nezasluhuje. A keď už k dajakej veci za pospolitosť sa pribralo, čo to za úkazy pri každom takomto kroku sa ukazovali? Bolo za vec pospolitú cestu konať, jeden sa vyhováral ohľadmi pri svojom stave, druhý domácimi okolnosťami, tretí nepredvidenými prekážkami, štvrtý ukazoval na druhého atď.: či tu bolo trochu vôle za pospolitosť? - Nebolo žiadnej! Prišlo k obetiam za pospolitosť, jeden pre domáce ťažkosti nič obetovať nemohol, druhý sa práve celkom vytrovil, tretí sa práve nepríhodným časom, keď ho žiadosť došla, vyhováral, štvrtý omrvinku, čo zo stola ostala, pohodil a ešte za to ktovie čo za zásluhy si pripisoval : bolo tu, pýtame sa, trochu vôle za pospolitosť? - Nebolo žiadnej! Prišlo zase k inému dajakému spoločnému predsavzatiu a vyzvali sa synovia národa, prajní k nemu: jeden, že sa s týmto alebo s iným pravidlom nezrovnáva a zato pristúpiť nemôže, vyčitoval, druhý na tom, že sa tamtá alebo iná osoba tam nachodí, sa zastavoval a pod tou podmienkou, keby tá vystala, prístup svoj sľuboval, tretí len tak, keby sa bol o poradu požiadal, sa ochotným ukazoval, štvrtý toto, piaty iné "k e b y" nadhadzoval: bolo tam trochu vôle za pospolitosť? - Nebolo, odpovedáme, žiadnej. Nebolo veru, a preto ani z toho všetkého málo alebo nič neostalo, a kto je na vine? My sami.
Ten, kto si pospolitosť váži, kto len nie vonkoncom seba, svoju pohodlnosť a svojich najbližších rád vidí, kto veci pospolitej srdečne praje a komu ona celkom na srdci leží, ten sa nikdy na takýchto malicherných ohľadoch a prekážkach nezastaví, ale za vec pospolitú všetko to, čokoľvek má a slušné je, urobí; nebude ten hľadieť na čas príhodný alebo nepríhodný, nebude ten hľadieť na tie alebo tie osoby, nebude mu prekážkou tá alebo tá podmienka, ale urobí vždy, urobí ochotne, urobí bez ohľadov všetkých to čo vec pospolitá požaduje, bez čoho ona povstať a žiť nemôže, čo je k jej životu, k jej trvaniu nevyhnutne potrebné, urobí to, čo len v jeho silách, v jeho moci stojí. Všetky také vyhovárky sú malicherné, podlé, ledajaké, sú len úskoky od veci pospolitej, sú len prikrývadlá, nechuť k pôsobeniu, k obetovaniu za vec pospolitú prikrývajúce. Vec pospolitá je vyššia nad všetky jednotlivosti, s vecou pospolitou vyhrajú alebo tratia často bezčíselní; každý teda šľachetný k veci pospolitej, ktorá je potrebná, pristúpi, ju napomáhať, podporovať, ochraňovať bude, naopak ale, od veci spoločnej a pospolitej odťahovať sa bude len sebec, samoľubec, neznalec, daromník.
Ľud, ktorý sa k veci pospolitej povýšiť, za ňu pôsobiť, obetovať, a keď na to príde, trpieť nevie, je ľud nízky, nevzdelaný, troškársky, chúlostivý, ničomný, ale zato napospol je v potupe a v opovrhnutí, taký sa len podľa druhých spravovať a čo mu tí nadelia, na to pristať musí. Čas je, čas, krajania slovenskí, aby sme tohoto sebeckého, nízkeho, troškárskeho, chúlostivého ducha zo všetkých koncov a kútov národa nášho, kde je aký, povyháňali, čas je, aby sme ľudí našich k pospolitosti vyučovali, šľachetnejších dobrým príkladom predchádzali, poučiť dať sa nechtiacich alebo poučených a vzdelaných, lež srdca za vec pospolitú nemajúcich, do slušnej potupy medzi nami vzali, tak istotne poslúžime najlepšie národu nášmu. Boli a sú i v našom národe šľachetní jednotlivci, ktorí nielen rozumeli, čo je pospolitosť, ale aj za ňu konali, pracovali a obetovali, lež takýchto bolo dosiaľ málo medzi nami, všetko sa to len napospol tratilo po kútoch a stranách, žilo to len pre seba, zamykalo a zatváralo sa to len do svojej domácnosti a stadiaľ utúlené chúlostivo, čo sa to na svete robí a na tých, čo na ňom dačo urobiť chcú, vykukávalo. Nevzdelanosť z ohľadu pospolitosti a nechuť k nej bola u,nás veru dosiaľ veľmi veľká a prišlo to už tak ďaleko, že i tí, ktorí ducha pospolitosti prebudzovali, za pospolitosť niečo vykonať medzi svojimi sa usilovali, od iných považovali sa za snárov, za šialencov, a bohvie čo za ľudí kadeakých.
K novému roku nové šťastie, krajania slovenskí! A neminie nás ono, keď si my len sami spomáhať vedieť budeme, keď ducha lepšieho medzi nami vzbudíme a s chuťou k práci pristúpime. Príde k nám iste nové šťastie, ale,vyplašit, musíme toho ducha pospolitosti protivného, s ktorým vysťahuje sa celý rad jeho tovarišov a sprievodcov: duch nízky, skrčený, chúlostivý. Kde takéto ohavy panujú, tam sa nemôže nič krajšieho, vznešenejšieho zaligotať, a len tam, kde ich nieto, daria sa skutky pekné, šľachetné, veľké, čistoľudské. Na svetlo teda, krajania slovenskí, s novým rokom, máme my iste dary a schopnosti pekné, máme zárod ducha znamenitý, ale to, čo v nás je dobrého a znamenitého, vychovať a na príkladoch vznešených človečenstva vypestovať treba; a tak neminie nás istotne šťastnejšia budúcnosť!
S duchom týmto, za pospolitosť nadchnutým, postavíme sa zmužile a pevne proti všetkým neduhom a ohavám, ktoré život nášho národa podkopávali a ho duchovne i telesne umorili, postavíme sa, hovorím, proti nim a nič nás od nivočenia týchto neduhov, žiadne ohľady, žiadne mrzutosti a prekážky neodvrátia. Takto nadobudneme sily a začneme prácu tú veľkú: preporodzovanie nášho národa odvážne, začneme ju všeobecne a nenájdeme prv pokoja, kým nebudeme istí, že sa nám práca naša podarí a národ náš peknú pred sebou bude mať budúcnosť. Do novej teda tejto práce maj sa s novým rokom každý, kto sa poučiť dáš, kto si duchom šľachetnejším nadchnutý, kto si náš celok národný vážiš a niečo k jeho dobrému vykonať chceš; odmena pekná, svedomie dobré, uznalosť a vážnosť u rodákov terajších i u potomstva ťa neminie! Rok nastávajúci je pre náš národ istotne veľmi dôležitý, rok je mnoho času: nedostatočný, pravda, k povýšeniu celkovitému národa upadlého, ale dostatočný k skutkom pekným, šľachetným.
A s týmto slovom pozdravujeme Vás, krajania slovenskí! Vykonajme v ňom všetko, čo je možné, a keď sa s chuťou do práce prichytíme, vykonáme mnoho. Bodaj by ale už slnko ostatného dňa roku nastávajúceho zapadalo nad jednou našou, jednotou v tom, čo nám je najbližšie, v r e č i n a š e j n á r o d n e j, a ďalší rok vyzval nás už k skutkom ďalším, národu nášmu blahonosným: to je v silách, to v moci našej!
| < 1. časť |