| < 1. časť | hlavná stránka | články | 3. časť > |
Jako rodiny, tak aj celé obce a celé pokolenia do nešťastia a záhuby privádza tento bezbožný nápoj. Či nie pravda, že kde sa v ktorých dedinách a mestečkách pitie tohoto nápoja rozprasilo, tam navôkol príroda zdivieva a opustatieva, pustatejú záhrady, humná, štepnice, zarastajú trochu prácnejšie a mozoľnejšie role, zapúšťajú sa klčoviská, rednú háje a hory a miesto predošlých pekných hájov a hôr len pne a divé rúbaniská vyzerajú, zapúšťajú sa cesty a miesto bujného zbožia samé len zakrpatené množia sa zemiakoviská. Stromy, čo ešte v záhradách a štepniciach stoja, sú ostatky z lepších časov, zdedené od predkov, opilcom, aby nové stromy sadili a množili, do mysle nepríde, lebo na nich pálenka nerastie, zato ale aj prichádza často hlad a niet ani už toho ovocia, aby sa udusil, zato tiež teraz zárobkov tak málo, bo nie je čím zarobiť a pečené holuby samy od seba do huby nelietajú. Za ovocie sa predtým od kupcov zahraničných alebo aj na trhoch na dolných stranách našej zeme moc peňazí utŕžilo, teraz i to už prestáva a kamdiaľ tým viac zárobky sa menšia, ale odrobky za slopaninu rastú. Taktiež jako stromy v záhradách a štepniciach sa tratia, tratia sa pomaly i naše háje a hory, bo dreva náramná sila v tých začadených a celé dediny smradom naplňujúcich domoch sa skántri, kde sa pálenka škvarí a smaží, hory sa len rúbu a rúbu a keď nepatria majetníkom poriadok nad svojimi statkami vedúcim, nevysádzajú sa nanovo, ale len zapustené miesta nechávajú. My sme dosiaľ na predvrhovanie našim krajom, že sú chudobné, vždy odpovedali, že čo aj sú na niektoré veci chudobné, predsa že sú bohaté na daktoré veľmi zvláštne a potrebné veci, a to na dobré povetrie, dobrú vodu a mnoho dreva, o krátky ale čas už i toto tretie nebudeme môcť povedať, bo, jako hovoríme, naše hory hrube rednú. V daktorých krajinách európskych tiež už veľký sa nedostatok dreva cíti a všeobecná starosť, čo nastane, keď sa i to, čo ešte je, vymíňa, povstáva, čo ale my by sme potom robili, keď by nám i táto bieda nastala ? Dosiaľ sa bane na kamenné uhlie u nás v hornom Uhorsku nenašli a ktovie, či sa nájdu, i jako by sme sa teda palivom a kurivom zaopatrovali? Lež krem toho daktoré naše kraje, napr. Liptovská stolica, každoročne veľké peniaze za drevo dostáva a tisíce ľudí sa zo zárobkov pri dreve živí, či by teda tiež, keď by tam hory veľmi zredli, veľká bieda na mnoho tisíc ľudí neprišla? A s časom, keď sa železnica až do Seredi potiahne, mohli by sme ešte oveľa viac za drevo dastávať, jako teraz dostávame, musíme ale naše hory dobre opatrovať a ich, kde sa míňajú, nanovo vysádzať. Potom i ten ešte následok z veľkého pálenia a míňania sa dreva v tých začadených smradľavých domoch pripomenúť sa musí, že drevo už u nás všade napospol v cene veľmi poskočilo a kde predtým siaha pekného dreva za 6. zl. v. č. sa predávala, teraz sa už predáva za 10 i viacej. Naše kraje sú na peniaze veľmi chudobné, kam tedy, keď toto i ďalej tak pôjde, prídeme? Je toto nová, a to veľká daň, ktorú ľud náš platí za pálenkobaživý gágor svoj! Ale valia sa naňho, a preň na všetkých, i iné krem už vypočítaných biedy pre tú zanovitú oddanosť tomu nápojú hnusnému. Miesto predošlého obsievania rolí zrnom ku potrave ľudskej potrebným, vysádzajú sa teraz ozorné poliská samou zemačou, aby sa len tá smradľavá zemiakovica z nej napáliť mohla. Naši predkovia neľúbili zemiakov a príkrili sa im, terajšie ale pokolenie si ich už až veľmi zaľúbilo a mizerný chudobný človek teraz už len i je i pije zemač. Koľko sa týmito ozornými zemiakoviskami zeme pre iné zbožie odobralo a na ten spôsob koľko sa stotisic a tisíc meríc zbožia potrave ľudskej alebo nás samých alebo cudzincov a tak výrobku nášmu ujalo? A koľko sa ešte aj z toho zbožia, koľko nových stotisíc a tisíc meríc, čo sa dorobili, každoročne potrave odoberá a na pálenku kántri? Tak potom povstáva hlad, jako sme toho roku v Oravskej, Liptovskej a sčiastky i v Trenčianskej stolici smutné a hrozné príklady mali. Jedna veľká príčina tohoto hladu je pálenka, jako to aj stoličný lekár v Orave úradne vyznal, lebo keď sa na pálenku zbožie i zemač vymárni, kdeže sa potom na potravu ľudskú brať má? A tie mnohé ohne čo sa namä v najnovších časoch v našich krajoch strašne rozmnožili, skadiaľže tie z veľkej čiastky tiež pochádzajú? Koľko ráz už vyhoreli dediny od páleníc a zas nanovo vyhárajú? Smútok prejde istotne človeka našimi krajmi cestujúceho, keď sa kolom seba obozrie: tam, tu, naľavo, vpravo, hore, dolu černejú sa dediny pohorené a jako opálené mŕtvoly pred očima sa prestierajú. Spýtaš sa, jako vyšiel oheň, odpovedia ti najviac „opilý paholok išiel s fajkou do stodoly a zapálil"; tam, „že sa dvaja z opilstva pohamarkovali a jeden druhého že z pomsty podpálil"; tu, „že od kotla pálenkového do komína vybehlo", atď. Takto ľud sám priťahuje na seba hrozné nešťastia, tam prichádzajú daktorí o život, tu celé obce o veľkú čiastku majetnosti, a to všetko pre pálenkobaživý gágor! V najnovších najmä časoch, keď sa kotly pálenkové sedliakom povolili, toto nešťastie z ohňa sa, jako i druhé biedy z pijanstva, veľmi rozšírili. Pravda, sedliaci na svoje kotly mnoho držia, ale sú ony pre nich naozajstné nešťastie, no ale ich šťastie je pálenka a pri kotloch sa jej môžu lacnejšie nalôchať. Tí, čo majú kotly v svojich domoch, prichádzajú doma o svoju majetnosť, čo ich nemajú, po krčmách židovských. Pije, pije pijak cez celý rok na bradu, krčmár mu len dáva a ešte ho aj ponúkne, sedliakovi sa to páči, že pije a nič neplatí, ale naraz príde platba, sedliak nemá, lebo je mnoho, čo napil, tu potom ide krčmár po dedine s úradským a drábom z dom do domu po dlžníkoch a zaberá, čo nájde: duchny, reťaze, zbožie atď. Ohlasuje sa potom plač, bedovanie z domov, tam z toho, že nebudú mať živnosti, tu zas, že nebudú mať na čom líhať, ale darmo, dlh sa platiť musí. A takýto dlh sa platí s trojnásobným úrokom, bo už sedliak krčmárovi, aby mu len s platom pozhovel, nanosil ovocia, zbožia, kačíc, kuriat, sliepok, oviec, teliec. Stískajú srdce človekovi takéto vidoviská, ale aj hnev spravodlivý nad mravnou slabosťou ľudu zmôže sa v ňom.
Takto do nešťastia padajú celé obce a „zlé sú časy zlé sú časy, boli dakedy inakšie" odvšadiaľ sa ozýva. Zlé sú časy, pravda, lebo ste ich sami v tuposti, zaslepenosti svojej nečistými svojimi žiadosťami zlé spravili, boli dakedy inakšie, lebo predkovia naši v barinách a kalužniciach opilstva jako vy sa neváľali. Boli časy inakšie, pravda, bývala v obciach spokojnosť, veselosť, dobrodružnosť, ale teraz sa rozťahujú po nich rôznice, zvady, ťažkomyseľnosť, opustenosť, zadumenie, boli časy inakšie, ozývali sa po obciach a po poli všade pekné, milé naše národné slovenské spevy, ale teraz už aj tie zamĺkajú a naše kraje onemievajú. Jako by sa i chcelo do radosti a spevu tomu vypitému, prepálenému, z pijanstva a .pre pijanstvo vytrápenému a vybiedenému pokoleniu?! Celé pokolenia pre nešťastné toto korheľstvo uvädajú a hynú. Už hore vyššie sme videli, na čo pálenka svoju chasu obracia: na vybledlých, vyschlých, vyžitých suchotinárov, jaké deti môžu takíto otcovia splodiť, jaké deti vyrastú z nadájania takých matiek, každý ľahko uhádne a každý, kto sa obzrie, vidí. Slabé, zakrpatené, chudé cintľaviny sú takéto deti, ani sa to nezasmeje, len jakby k bolesti a k biede sa bolo zrodilo, vždy je jakýmsi žiaľom obostreté. Tie nebožiatka už trpia za hriechy svojich rodičov; nemoci, hlivenie, bieda ich čaká na svete, ale tieto do nešťastia padlé nevinné deti kladú hriešnych svojich rodičov pred súd Boha i sveta!
| < 1. časť | 3. časť > |