hlavná stránka | články

ĽUD NÁŠ OBECNÝ
( Slovenskje národňje novini, 2. číslo, 5. august 1845 )

Jeho vyučovanie


eď sa čo stavia a pevne sa postaviť má, musí sa od základu začínať, tak i my pri považovaní národa nášho v krajine našej uhorskej začíname odspodku, od ľudu obecného. On je podstatnou čiastkou národa nášho, on je jedným zo základov v každej krajine, on sám najmenej myslí a aj najmenej vie, čoho by sa chápať a čo k svojmu dobrému by od seba odvrhovať mal, slušne teda na ľud obecný pozorlivosť našu obraciame a keď nám on plody práce rúk svojich podáva, my mu plody práce našej duchovnej, myslenia a skusovania, podávame. Ľud obecný v krajine našej až do najnovších časov sa menoval biedny, poplatný ľud, zo slov teda už samých našich zákonov vidno, že stav jeho i v predošlých časoch nebol chýrny, ale veľmi chatrný a biedny. V priebehu času pod kráľovnou Máriou Teréziou, slávnej pamäti, sa stav jeho polepšil a v najnovších najmä časoch v jeho stave moc sa napravilo, ale ešte i teraz moc zbýva, v čom by sa stav jeho polepšiť a popraviť mohol a mal. Pevnú máme nádeju a aj každodenne vidíme, že vlasť naša na polepšení stavu obecného ľudu nástojí a istotne sa v tomto ohľade v priebehu času ešte mnoho stane, čo by sme my ale za prvé a hlavné dobrodenie ľudu obecnému preukázané držali, je napravenie a rozšírenie jeho vyučovania, v ktorom je on dosiaľ z veľkej čiastky zanedbaný. Nepreukáže sa väčšie dobrodenie človekovi, jako keď sa mu vyučovanie dáva, lebo človek vyučený hodnosti svojej ľudskej stáva sa povedomým, stáva sa lepším a užitočnejším v obci a v krajine, varuje sa surových a z nevedomosti pochádzajúcich výstupkov, vyplňuje s ochotnosťou svoje povinnosti a zná vo všeljakých života okolnostiach sebe i druhým pomáhať. Z týchto príčin i my by sme ľudu nášmu obecném v krajine našej všeobecné, dokonalejšie a napravenejšie vyučovanie, jako dosiaľ, priali; a že je toto vec podstatná a na celý obecný ľud sa vzťahujúca, tá by bola žiadosť naša, aby krajina prostriedkom svojho zákonodarstva o to sa zaujala a vec túto za jednu z najväčších potrieb považovala. Môžu, pravda, v tejto veci jednotlivé úsilia a namáhania mnoho urobiť, môžu jednotlivé obce, mužovia znamenití o všetko dobré sa starajúci pekné pokroky v tomto ohľade vykonať, ale čo sa všeobecne ujať má, to sa má a musí na rozkaz a poručenie zákonov, teda na sprostredkovanie samého štátu konať a stávať. Sú, pravda, ľudia, ktorí väčšie pôsobenie štátu na verejné vynaučovanie a menovite tam, kde vec aj na prinucovanie prichodí, neradi majú a žiadny dobrý zdar podučovaniu verejnému, chtiac účasť a pokroky v tomto, menovite pri obecnom ľude, samorastlým jeho výkvetom urobiť, z tohoto silnejšieho štátu naň pôsobenie nepredpovedajú, ale my tomu na odpor veríme a za hlavnú krajiny povinnosť silnejšie jej pôsobenie na verejné vyučovanie i tam, kde vec na prinútenie prichodí, držíme, a na žiadny spôsob účasť vo verejnom vyučovaní dobrovoľnému ľudu vnuknutiu alebo jeho sebevoľnosti prepustiť nechceme. Čože má, prosím, štát za povolanie? Štát vychováva, ochraňuje, drží a vedie národy, podľa tohoto teda je jedna z jeho svätých povinností nielen o verejné vyučovanie sa starať, ale aj mocne naň pôsobiť, prekážky odstraňovať, ho rozširovať, zovšeobecňovať a keď má právo od jednotlivcov priznávanie sa k náhoženstvu žiadať, má tiež aj právo jednotlivcom účasť vo verejnom vyučovaní nakladať, a keď by od neho bočili alebo sa mu práve vzpierali, k nemu ich aj prinucovať. K jednému koncu náboženstvo i vyučovanie ľudu účinkuje, t. j. človeka človekom urobiť sa namáha, a túto námeru má aj štát, teda má aj právo na zadržanie, ustálenie a vzmáhanie sa jedného i druhého mocne pôsobiť. Ale nie ani to pravda, že by vyučovanie verejné, kde štát i prinútením doňho vkračuje, sa dobre nedarilo, bo v pruskom štáte, kde rodičia sú zaviazaní každé dieťa, a to od 6. do 14. roku, do školy posielať a kde v protivnej prípadnosti pod pokutu prichodia, vyučovanie verejné znamenite sa darí a vzdelanosť navidomoči zovšeobecňuje. Že u nás veľmi je veľká potreba rozšírenia a napravenia verejného vyučovania, to každý cíti a vidí: jako mnoho je u nás ešte takých, ktorí čítať nevedia, jako ešte viacej takých, ktorí písať neznajú a od týchto ešte viacej takých, čo ani tie najpotrebnejšie známosti, známosť počtov, známosť malú o vlasti atď., atď. nemajú. Stadiaľ prichodí vo veľkej ešte čiastke panujúca u nášho ľudu surovosť, oddávanie sa všeljakým výstupkom a najmä hovädskému pijanstvu, ktoré už temer celý náš ľud napospol zaujalo, málováženie si všeljakých dobrých výstrah a napomenutí atď. Mnoho ľudu ešte u nás do žiadnych škôl nechodilo a tí, ktorí chodili, jakože to vybavili a čo najviac so sebou odniesli? Chodenie do školy detí obecného ľudu u nás málo trvá, dva, najviac po tri roky, ale i to len v zime, skadiaľ u nás už aj do obyčaju prišlo hovoriť „chodil dve zimy do školy", miesto dva roky. Rozumie sa, že deti potom aj málo zo školy so sebou vynesú: trochu čítania, málo písania a aj to neskôr, keď sa v tom hodne neupevnili, obyčajne zabúdajú a si v dorastlom veku písma, ktoré im prídu, obyčajne od druhých dať čítať musia. Hodný medzitým počet detí, keď do školy nikdy neprišli, aj bez všetkej známosti písania i čítania zostávajú a vyrastajú - jako riekame - sťa drevo v hore. V pruskej krajine, kde verejné vyučovanie nanajvyššie vystúpilo, prichodí na každých 6 ľudí jedno dieťa, čo do školy chodí, v iných dedičných rakúskych zemiach na 13 ľudí, u nás len na každých 15. Keď ale pomyslíme, že na našich stranách tatranských málo je miest a i tie sú neveľmi ľudnaté, keď pomyslíme, že je mnoho kopaníc a lazov, z ktorých deti v zime, čo by aj rodičia chceli, do dediny pre oddialenosť, veľký sneh a zimné počasie prejsť alebo nemôžu, alebo len dakedy prechádzajú, tu ešte tento pomer ľudí a detí do školy chodiacich nerovnejším sa stane a vari len na každých 18 alebo i viac ľudí jedno dieťa príde, čo školu navštevuje. Jestliže vezmeme na jednu rodinu okrúhlym počtom 6 ľudí, tak v pruskej krajine je v každej rodine jedno školu navštevujúce dieťa, u nás ale podľa vyššie postaveného pomeru len v každej tretej a keď na každú rodinu vezmeme dve do školy spôsobné deti, bude u nás len každé šieste dieťa do školy chodiť, čo medzitým v Rakúsku pod Enžou medzi 100 do školy spôsobnými deťmi 98, v Rakúsku nad Enžou 95, v Moravsku a Sliezsku 94, v Česku 93 atď. školu navštevujú. Vidieť stadiaľto veľké ľudu nášho obecného z ohľadu vynaučovania zaostanie a tak aj potreba rozšíriť a nakoľko možné napraviť ho. Túto potrebu naše zákonodarstvo aj pocítilo a dokázalo tým, že pod priebehom pominuténo snemu návrh zákonný o vyučovaní ľudu vypracovať dalo, ktorý ešte na tom istom sneme preberať a uvážiť sa mal, potom ale zostal. V návrhu tomto zákonnom sa deti za 6 rokov do školy chodiť zaväzujú, a tak zákonodarstvo chýli sa k zásade tej, od nás hore vyššie z ohľadu na nútenie k účasti vo verejnom vyučovaní vyslovenej. Mnoho dobrého si my od ustanovenia krajinského z ohľadu škôl sľubujeme a potečie aj iste stadiaľ, keď len čistý ohľad na vyučovanie sa zadrží, keď odrazu všetko, čokoľvek v iných vzdelaných krajinách z tohoto ohľadu vidíme, sa chcieť nebude a keď prísny dozor na pilné vykonávanie ustanovení sa povedie. Odrazu istotne verejné ľudu nášho vyučovanie k dokonalosti pruskej nepríde, to po pravde ani žiadať nesmieme a keď by sme žiadali, ustanovilo by sa mnoho a pri mnohých pekných ustanoveniach vykonalo by sa málo. Nič sa v živote odrazu vysiliť a v behu jeho prekročiť nedá, všetko len svojím časom dozrieva. Vláda naša istotne všetko múdre a mierne počínanie z tohoto ohľadu podporovať bude, vidíme i teraz, že sa otcovsky o verejné naše vyučovanie zaujíma, pilných a dobre zaslúžilých učiteľov odmeňuje, učiteľov medzi pospolitým ľudom napospol k počestnejšiemu radu pripočituje atď. Toto je veľmi dôležitý krok a v krajine všade s veselosťou prijatý, i vidieť, že vláda naša takrečeno v ústrety krajinskému z ohľadu škôl ustanoveniu ide. Očakávajme teda všetko dobré a medzitým, kým krajina niečo podstatného a istého z ohľadu škôl národných neustanoví, porúčajme správcom a vodcom duchovným ľudu obecného i jednotlivým vrchnostiam svetským otcovskú o ľud obecný z tohoto ohľadu starostlivosť. Mnoho pekného a dobrého i jednotliví, keď sa horlivo veci tak vážnej, jako je školné ľudu vyučovanie, zaujmú, vykonajú a máme veru z tohoto ohľadu pekné a nasledovania hodné i v našej vlasti príklady. (Tak napr. kat. p. farár Závodnik vo Veľkej Divine, Trenč. st., deti z kopaníc, ktoré v zime pre sneh, pľušte a iné zimné nepohodlnosti do dediny samej prichodiť nemôžu, v lete vyučováva, a iné.) I jednotlivé svetské vrchnosti, napr. v najnovšom čase sl. Liptovská stolica, teraz už o zlepšenie národných škôl starať sa začínajú; všetko toto prijímame my s hlbokýrn citom vďačnosti a s tým prianím sprevádzame, aby takéto príklady aj iných za sebou potiahli a tí, ktorí začali, v horlivosti svojej neuchladli.